„Roky som žila ďaleko od Boha, a preto, keď som počula posledné volanie milosti, odvrátila som sa od Neho. Osudným pre mňa nebolo to, že som veľa zhrešila. Ale že keď som zhrešila, nemala som vôľu znovu sa pozdvihnúť.“ (Príbeh Anetty, duši v pekle – Vplývanie zvyku)
„Celkovo sme boli v našom manželskom živote veľmi šťastní. Zhodli sme sa na všetkom, vrátane toho, že nechceme mať zodpovednosť za deti. Môj manžel by možno chcel mať len jedno, ale ku koncu. Podarilo sa mi dostať z jeho hlavy aj tú myšlienku. Oveľa viac som sa zaoberala oblečením, luxusným nábytkom, stretávaním sa s priateľmi, chodením von, výletmi v aute a inými radovánkami. Rok medzi mojou svadbou a mojou náhlou smrťou bol pre mňa rokom číreho potešenia.“
„Každú nedeľu sme išli von autom, alebo sme išli navštíviť manželových rodičov, ktorí žili rovnako povrchne ako my.“ (Príbeh Anetty, duši v pekle – Rok manželského života)
Imprimatur/Nihil Obstat: Aloysius Traglia Archiep., 2. novembra 1952
PRÍBEH
Claire a Annette boli dve dievčatá pracujúce pre firmu v južnom Nemecku. Neboli príliš blízke priatieľky, ale jednoducho voči sebe dodržiavali bežné každodenné zdvorilosti.
Keďže však každý deň pracovali bok po boku, prirodzene sa tak dostali k výmene názorov na život, atď. Claire sa otvorene priznala, že je kresťanka, a považovala za svoju povinnosť poučiť svoju kolegyňu a zavolať ju, láskavo, aby sa „zaradila späť do rady“, keď sa k otázkam náboženstva správala ľahkovážne alebo povrchne.
Strávili spolu istý čas, kým sa Annette nevydala a nevzdala sa práce, preto aby šla žiť inde.
Bolo to v roku 1937. Na jeseň toho istého roku trávila Claire prázdniny pri jazere Lago di Garda, keď jej matka v polovici septembra napísala z domu smutnú správu, že Annette zahynula pri autonehode a bola pochovaná v deň dozadu.
Claire bola z tejto správy zdesená, pretože vedela, ako málo sa jej priateľka starala o svoje náboženstvo. Bola pripravená predstúpiť pred Boha? Aký bol stav jej duše v momente jej nečakanej smrti?
NEMODLI SA ZA MŇA
Nasledujúce ráno si Claire vypočula omšu, obetovala sväté prijímanie za svoju nešťastnú priateľku a vrúcne sa modlila za jej dušu. Ale práve v tú noc, desať minút po polnoci, sa jej naskytla nasledujúca vízia.
„Claire,“ povedala Annette, „nemodli sa za mňa. Som zatratená. Prišla som ti to povedať a viac sa s tebou o tom porozprávať, ale nemysli si, že to robím z priateľstva. Keď sme tu na tomto mieste, VIAC UŽ nikoho nemilujeme. Robím to, čo robím, pretože som k tomu donútená. Konám tak ako konám ako „súčasť moci, ktorá vždy chce zlo, no i tak robí [nechtiac] dobro.“ Aby som bola úprimná, aj ja by som bola rada, keby si bola uvrhnutá do tohto miesta, kde mám stráviť večnosť. Nečuduj sa, že také hovorím. Všetci si to myslíme. Naša vôľa je neodvolateľne nasmerovaná k zlu – aspoň k tomu, čo vy voláte ‚zlo‘. Aj keby sme náhodou urobili niečo dobré, ako ja teraz tým, že ti dávam vedieť, čo sa deje v PEKLE, my to NIKDY NEROBÍME S DOBRÝM VNÚTORNÝM ÚMYSLOM.“
Annette pokračuje: „Pamätáš si, keď sme sa pred štyrmi rokmi stretli v južnom Nemecku? Mala si dvadsaťtri a bola si tam už šesť mesiacov, keď som tam prišla. Keďže som bola nováčikom, občas si ma vyťahovala z tŕnia a dala si mi kontakt na dobrých ľuďí, nech už ono slovo ‚dobrí‘ znamená čokoľvek.“
„Zvykla som ťa chváliť za tvoju ‚lásku k blížnemu‘. Aké smiešne!! Tvoje dobré maniere boli len vecou čistej formálnosti; v skutočnosti, už som to začínala upodozrievať ako príliš. Tuná v nikom nepoznáme dobro.“
HRIECHY JEJ RODIČOV
„Už vieš niečo o mojom ranom živote, takže teraz ti poviem zvyšok. Keby moji rodičia mali po svojom, tak by som sa nikdy nemala narodiť. Cítili, že môj pôrod bol nejakým spôsobom hanebný. Moje sestry mali už štrnásť a pätnásť rokov, keď som sa objavila na scéne. Ach, keby som sa len nikdy nenarodila!! Prečo nemôžem teraz prestať existovať a dostať sa preč z týchto múk? Žiadne potešenie sa nedá porovnať s tým, ak by som mohla zredukovať svoju bytosť na prach, ako napr. vrstvu popola, ktorú vietor odveje! Ale musím pokračovať v existencii. Musím takto existovať, ako som si vytvorila – [ako] existencia, ktorú som zničila!“
„Môj otec a matka boli ešte mladí, keď odišli z vidieka žiť do mesta, ale obaja už prestali chodiť do kostola, a to je tiež dobré!! Spriatelili sa s ostatnými nechodníkmi do kostola. Stretávali sa v tanečnej sále a na konci šiestich mesiacov sa „museli vziať“. Zo svadobného obradu si odniesli toľko náboženstva, vystačiac pre moju mamu na návštevu nedeľnej omše možno tak dvakrát do roka. Nikdy ma vlastne neučila modliť sa. Jediné, čo ju zaujímalo, boli každodenné materiálne úlohy, ktoré bolo treba urobiť, dokonca aj keď sme sa nemuseli báť o peniaze.“
„Tie slová – „modli sa“, „omša“, „náboženské poučenie“, „Cirkev“ – považujem za nevýslovne odporné ich vysloviť. Nenávidím to všetko. Nenávidím ľudí, ktorí chodia do kostola. V skutočnosti, čo sa toho týka, nenávidím všetkých a všetko.“
VŠETKO JE ZDROJOM BOLESTI
„Faktom je, že všetko je pre nás zdrojom bolesti. Všetko, čo sme sa naučili pred smrťou, každá spomienka na veci, ktoré sme videli alebo poznali, je ako krutý plameň. A v každej z týchto spomienok vidíme milosti, ktoré boli ponúknuté nám/pre nás, tie milosti, ktoré sme odvrhli. Ó, AKÉ AGONIE! Nejeme, nespíme, nemôžeme chodiť vzpriamene. Sme duchovne v reťaziach a s hrôzou hľadíme, s „plačom a škrípaním zubov,“ na trosky našich životov. Všetko, čo nám zostalo, je nenávisť a trápenie. Chápeš?! Tu pijeme nenávisť ako vodu, dokonca aj medzi sebou. Nadovšetko nenávidíme Boha a poviem vám prečo. Vyvolení v nebi si nemôžu pomôcť, lež milovať ho, pretože Ho vidia odhaleného v celej Jeho oslnivej kráse. To im dáva neopísateľné šťastie. Vieme to, a toto poznanie nás privádza do zúrivosti.
Tu na zemi tí, ktorí poznajú Boha cez stvorenie a zjavenia, Ho môžu milovať, ale nemusia. Veriaci – a núti ma to škrípať zubami, aby som to povedala – onen veriaci, ktorý vo svojej meditácii kontempluje Krista, s rukami vystrenými na kríži, Ho nakoniec začne milovať. Ale človeka, ku ktorému Boh prichádza ako orkán, (ako) trestajúci spravodlivý pomstiteľ; človeka, ktorého Boh zavrhol, tak ako nás, ten človek Ho môže len večne nenávidieť so všetkou trúfalosťou svojej zlej vôle. Áno, NENÁVIDIME HO so všetkou silou slobodného rozhodnutia, aby sme boli od Neho odrezaní. Rozhodli sme sa jedným posledným dychom. Ani teraz by sme to nechceli zmeniť a ani to nikdy nebudeme chcieť urobiť.“
„Už chápeš, prečo je peklo večné? Je to preto, že naša tvrdohlavosť bude trvať navždy.“
„Keďže som donútená, musím dodať, že Boh je milosrdný, dokonca aj ku nám. Hovorím, že som „prinútená“, pretože aj keď mám kontrolu nad tým, čo vám hovorím, stále mi nie je dovolené klamať, ako by som rada. Veľa vecí ti hovorím proti svojej vôli a musím zadržiavať záplavu urážania, ktorú by som chcela vychrliť. Boh bol milosrdný, keď nám nedal čas urobiť všetko to zlo, ktoré by naša zlá vôľa vymáhala. Keby sme to urobili, pridalo by to k našim chybám a tak aj k nášmu trestu. V skutočnosti, Boh buď spôsobil, že sme zomreli mladí – ako som ja zomrela – alebo priviedol nejaký iný druh poľahčujúcich okolností. Dokonca aj teraz sa prejavuje k nám milosrdným tým, že nás nenúti ísť bližšie k Nemu, že sme tu, na tomto vzdialenom mieste pekla. To zmenšuje naše trápenie. Každý krok bližšie k Bohu by mi spôsobil väčšiu bolesť, ako by si ty bol cítila pri chôdzi bližšie k rozpálenému grilu.“
„Raz si bola šokovaná, keď sme boli na prechádzke a povedala som ti, že pár dní pred mojím prvým svätým prijímaním mi môj otec povedal: ,Moja drahá Annette, vezmi si pekné šaty. Všetko ostatné je len fraška.“ Pretože si bola šokovaná, skoro som sa hanbila. Teraz mi to celé pripadá na smiech.“
Zúrivý na dekrét pápeža PIA X.; ZNÍŽENIE VEKU PRVÉHO PRIJÍMANIA
„Jediná rozumná vec na celej záležitosti bola, že deti neboli pripustené k svätému prijímaniu skôr než mali dvanásť rokov. No, v tom veku som už bola blázon do svetských pôžitkov, takže som sa vôbec netrápila tým, že náboženstvo neberiem vážne a nepripisujem môjmu prvému svätému prijímaniu veľkú dôležitosť. Rozčuľuje nás, keď vidíme, že v súčasnosti veľa sedemročných detí chodieva na sväté prijímanie a robíme všetko pre to, aby sme ľudí presvedčili, že v tom veku ešte nie sú dostatočne vyvinuté ich rozumové schopnosti. Musia mať čas spáchať zopár SMRTEĽNÝCH HRIECHOV. Potom ten biely disk nenarobí toľko škody. Lež keby ich duše nebývali stále žili s vierou, nádejou a láskou – WÁH! aká myšlienka – ktorú dostali v krste. Ak si pamätáš, už i keď som bola na zemi, uvažovala som v tomto duchu.“
„Už som spomínala svojho otca. Často bil moju mamu. Veľa som ti o tom nehovorila, lebo som sa hanbila. Aké smiešne, hanbiť sa za niečo zlé!! Nám je to zajedno na tomto mieste.“
„Moji rodičia už ani nespávali v jednej izbe. Bola som s mamou a otec mal izbu vedľa, aby mohol prísť tak neskoro, ako sa mu zpáčilo. Často pil a rozhadzoval. Všetky naše peniaze rozflákal na alkohol. Moje sestry obe odišli do práce, pretože si povedali, že tie peniaze potrebujú a moja matka sa zamestnala, aby tiež niečo priniesla.“
„Posledný rok svojho života môj otec často bil moju mamu, keď mu nedovolila mať peniaze. Na druhej strane bol ku mne vždy láskavý. Jedného dňa som ti o tom povedala a ty si bola šokovaná mojou vrtkavosťou (, čo sa toho týka, bolo na mne niečo, čo ťa nešokovalo?) Každopádne, jedného dňa mi otec kúpil pár topánok a ja som ho prinútila vziať ich späť aspoň dvakrát, pretože štýl a opätky pre mňa neboli dostatočne aktuálne.“
Incident pri smrti jej otca
„V tú noc, keď mal môj otec mŕtvicu, ktorá ho zabila, sa mi stalo niečo, o čom som sa neodvážila povedať ti, pretože som sa bála, že by si to zobrala zle. Ale teraz o tom musíš vedieť. Je to dôležité, pretože vtedy ma prvý krát napadol duch, ktorý ma teraz mučí.“
„Spala som v spálni s mamou. Z jej hlbokých nádychov som vedela vydedukovať, že tvrdo spí. Zrazu som počula, ako niekto volá moje meno. Neznámy hlas hovoril: „Čo sa stane, ak zomrie tvoj otec?““
„Odkedy sa tak zle správal k mojej matke, prestala som milovať svojho otca – vlastne od tej doby som už viac nemilovala nikoho. Mala som rada pár ľudí, ktorým na mne záležalo. Úprimná láska – láska, ktorá neočakáva žiadnu odmenu – existuje len v dušiach, ktoré sú v stave milosti, a tá moja rozhodne v nej nebola.“
„Nevedela som, kto sa ma pýtal túto zvláštnu otázku, tak som len odpovedala: „Ale on nezomrie!““
„Na chvíľu bolo ticho, potom som znova počula tú istú otázku. Znova som odsekla: „NEZOMRIE!!““
„Nastalo ticho. Potom sa ma hlas po tretíkrát spýtal: Čo sa stane, ak tvoj otec zomrie?“ Začala som myslieť na to, ako sa môj otec často vracal domov opitý, kričal na moju mamu a bil ju. Pamätám si, ako nás ponižoval pred našimi priateľmi a susedmi. Nahnevala som sa a vyhŕkla som: „Tak to bude len jeho ťažké šťastie!“ Potom nastalo ticho.“
„Ráno, keď mama chcela vojsť dnu a upratať otcovu izbu našla dvere zamknuté. Okolo poludnia násilím otvorili dvere a našli telo môjho otca ležať napoly oblečené na posteli. Musel mať nejakú nehodu, keď si išiel doniesť pivo z pivnice; a už dlho bol v zlom zdravotnom stave.“
„Ty a Marta ste ma presvedčili, aby som sa pridala k združeniu mladých ľudí. Nikdy som sa netajila tým, že prednášky organizátorov považujem za dosť farárske veci, ale tie hry sa mi páčili. Ako vieš, stala som sa jedným z lídrov, čo bolo pre mňa typické. Páčili sa mi aj vychádzky. Dokonca som občas zašla aj na spoveď a prijímanie, hoci som sa nemala z čoho spovedať. Myšlienky a slová som nepovažovala za dôležité a v tom čase som nebola dostatočne skorumpovaná, aby som sa prihlásila do skutočne nemorálnych činov.“
ZANEDBANIE MODLITBY
„Raz si ma varovala: „Annette, ak sa nebudeš viac modliť, smeruješ do pekla.“ No mala si pravdu, keď si povedala, že som sa veľa nemodlila, a keď som tak urobila, bolo to zbežným spôsobom. Mali ste až príliš pravdu. Všetci títo, ktorí teraz horia v pekle, boli ľudia, ktorí sa nemodlili alebo nemodlili dostatočne. Modlitba je prvým krokom k Bohu a vždy je to rozhodujúcim krokom, najmä modlitba k NEJ, KTORÁ BOLA KRISTOVOU MATKOU a ktorej Meno nikdy nevyslovujeme.“
„Duch modlitby vytrháva z diablových pazúrov nespočetné množstvo duší – duší, ktoré by inak museli padnúť do jeho rúk v dôsledku hriechu.“
„Povedať ti to všetko ma spaľuje hnevom; pokračujem len preto, že som k tomu donútená.“
„Pre človeka nie je nič jednoduchšie na tomto svete, ako sa modliť, a práve od tohoto zavisí spása každého. Tak to Boh zariadil. Kúsok po kúsku dáva každému, kto vytrvá v modlitbe, toľko svetla a sily, ktorú aj ten najzatvrdilejší hriešnik môže pozbierať raz a navždy, aj keď je po krk ponorený do hriechu!“
„Počas posledných rokov svojho života som sa už nemodlila, tak ako som sa mala modliť, a tak som sa pripravila o milosť, bez ktorej nemôže byť nikto spasený. Tam, kde sme teraz, už nedostávame potrebnú milosť. Aj keď boli ponúknuté, pohŕdali by sme nimi. Všetky vzostupy a pády pozemského života sa zastavia, keď sa sem dostanete. Vy na zemi sa môžete dostať zo stavu hriechu do stavu milosti, a potom znova upadnúť do hriechu, často zo slabosti, ale niekedy zo zlomyseľnosti. Ale keď raz zomrieš, všetko sa skončí, pretože je to nestálosť pozemského života, čo to dopúšťa. Od okamihu smrti je náš stav konečný a nezmeniteľný.“
VPLÝVANIE ZVYKU
„Už na zemi, s pribúdajúcimi rokmi, sú tieto zmeny v stave duše viac a viac vzácnejšie. Je pravda, že až do chvíle smrti sa človek môže vždy vrátiť k Bohu alebo sa od neho odvrátiť.“ Stáva sa však, že zvyky, ktoré človek dodržiaval počas svojho života, až príliš často, ovplyvnia jeho správanie v okamihu smrti. Zvyk sa preňho stáva druhou prirodzenosťou a stále sa ním riadi.“
„To je to, čo sa mi stalo. Roky som žila ďaleko od Boha, a preto, keď som počula posledné volanie milosti, odvrátila som sa od Neho. Osudným pre mňa nebolo to, že som veľa zhrešila.“ Ale že keď som zhrešila, nemala som vôľu znovu sa pozdvihnúť.“
„Niekoľkokrát si mi povedala, aby som išla a počúvala kázne alebo čítala duchovné knihy, a zvyčajne som povedala, že na to nemám čas. A predsa, to, čo si povedala, zvýšilo neistotu, ktorú som cítila vo vnútri, ako nič iné pred tým.“
„Musím priznať, že v čase, keď som odchádzala zo združenia mladých ľudí, som sa už naučila toľko, že som mohla celkom dobre zmeniť svoj spôsob života. Bola som chorá už a nespokojná so svojím spôsobom života. Vždy však niečo stálo medzi mnou a obrátením sa“.
„Nikdy si netušila, čo sa deje. Myslela si si, že pre mňa bude také ľahké navrátiť sa k Bohu.“
„Jedného dňa si mi povedala: „Len sa dobre priznaj, Annette, a potom bude všetko v poriadku.“ Cítila som, že máš pravdu, ale svet, telo a diabol ma už príliš pevne držali.“
„Vtedy som nikdy neverila, že Diabol pracuje, ale teraz ťa môžem ubezpečiť, že má obrovský vplyv na ľudí, ktorí sú v stave, v akom som bola vtedy. Len veľa modlitieb odo mňa a iných, spoločne s obeťami a utrpením by ma dokázali vytrhnúť z jeho pazúrov a aj tak by to bol pomalý proces. Môže byť málo tých, ktorí sú otvorene posadnutí, ale mnohí sú vnútorne. Diabol nemôže zobrať slobodnú vôľu tých, ktorí sa dali do jeho moci, ale ako trest za to, čo by ste mohli nazvať ich vypočítavou dezerciou, Boh dovoľuje Zlému, aby sa v nich usadil.“
„Dokonca nenávidím Diabla, hoci ho mám zároveň rada, pretože vás chce zničiť. Áno, nenávidím ho, jeho a jeho nohsledov, tých duchov, ktorí s ním padli na začiatku vekov. Milióny z nich sa potulujú po zemi ako roje komárov a vy si ich ani nevšimnete. Nie my, zatratené duše, vás pokúšame. Táto práca je len pre padlých anjelov.“
„Pravda je taká, že zakaždým, keď sem privedú dušu, zvýši to ich utrpenie, ale aký je limit na nenávisť?“
BOŽIE VOLANIA
„Kráčala som ďaleko od Boha, no On ma nasledoval. Otvárala som si cestu milosti prirodzenými skutkami lásky, ktoré som vykonávala pomerne často, jednoducho preto, že som k tomu prirodzene inklinovala.“
„Boli chvíle, keď ma Boh ťahal ku kostolu, a vtedy som pociťovala akúsi nevôlu z domu. Keď bola moja mama chorá a ja som sa o ňu starala, v rovnakom čase, ako som pracovala v kancelárii, naozaj som robila istý druh sebaobetovania. Boli to časy, keď boli Božie volania obzvlášť silné.“
„Raz, keď ste ma vzali do nemocničnej kaplnky počas obedňajšej prestávky, stalo sa niečo, čo ma priviedlo na pokraj obrátenia – plakala som!! Ale hneď sa mi do mysle vliali radosti sveta a zatienili Božiu milosť. Dobré semeno bolo udusené tŕňmi.“
„Často v kancelárii hovorili, že náboženstvo je len vecou emócií, tak som si vzala túto výhovorku, aby som odmietla toto volanie milosti, ako i všetky ostatné.“
VYMYSLELA SOM SI VLASTNÉ NÁBOŽENSTVO
„Jedného dňa si ma zahriakla, pretože namiesto toho, aby som v kostole urobila poriadnu poklonu, urobila som len akoby polovičné podrebpnutie jednou nohou. Myslela si si, že som len lenivá. Nezdalo sa mi, že by si mala podozrenie, že už som prestala veriť.“ Kristova prítomnosť vo sviatosti. Verím v ňu teraz, ale len prirodzeným spôsobom, tak ako keď veríte v búrku, keď vidíte aké škody zanecháva. Už som si vymyslela vlastné náboženstvo, také, aby mi vyhovovalo. Súhlasila som s ostatnými v kancelárii, že ak zomrieš, tvoja duša pôjde do niekoho iného, aby sa vydala na akúsi večnú púť. To vyriešilo onú mučivú otázku ‚za hranicami‘, a potom sa už o to nemusíš ty viac starať.“
„Prečo si mi nepripomenula podobenstvo o Divesovi a Lazárovi, kde Kristus posiela jedného do raja hneď po smrti a druhého do pekla? Ach, iste, nikam by si sa tým nedostala. S ktorýmkoľvek z vašich ďalších zbožných príbehov starých dievok.“
„Kúsok po kúsku som si vymyslela svojho vlastného boha – boha, ktorý bol vhodne oblečený, aby ho mohli nazývať bohom a bol dostatočne vzdialený na to, aby som s ním nemala nič čo dočinenia. Bol to akýsi neurčitý druh boha, ktorý sa dal využiť, vtedy keď som ho potrebovala. Akýsi panteistický boh, ak chcete, druh abstraktného boha, ktorý by mohol byť užitočný pre poéziu, ale ktorý by nemal nič spoločné s mojím skutočným svetom. Tento boh nemal žiadne nebo, ktorým by ma odmenil a žiadne peklo, ktorým by ma potrestal. Môj spôsob, aký som ho uctievala, bolo nechať ho na pokoji.“
„Je ľahké uveriť tomu, čo sa ti hodí. Roky som veľmi dobre vychádzala so svojím náboženstvom, a tak som bola spokojná.“
„Iba jedna vec mohla rozbiť moju tvrdohlavosť – jeden trvalý a hlboký zármutok. Ale nestalo sa tak. Teraz už chápeš význam slova: „BOH TRESTÁ TÝCH, KTORÝCH MILUJE?““
MAX NAMIESTO OMŠE
„V jednu júlovú nedeľu sa skupina mladých ľudí niekam dohodla na výlet. Celkom rada by som išla, ale tie staré reči, tie staré panny ma odradili. Okrem toho, istý čas na oltári môjho srdca som si nechala úplne iný obrázok ako Madonnu! Bol to ten dobre vyzerajúci Max N., vo vedľajšom obchode. Už sme si spolu niekoľkokrát zažartovali. V tú nedeľu ma pozval, aby som s ním išla von. Dievča, s ktorým chodil, bolo choré v nemocnici. Uvedomil si, že naňho mám oči, hoci som vtedy nepomyslela na to, že si ho vezmem. Očividne sa mal dobre, ale bol príliš milý ku všetkým dievčatám a dovtedy som chcela iba muža, ktorý nemyslel na nikoho iného než na mňa. Nechcela som byť len jeho manželkou, chcela som byť jediná žena v jeho živote. Vždy ma priťahovali dobre vychovaní muži, a keď sme boli spolu vonku, Max sa snažil byť milý — aj keď si viete predstaviť, že sme sa nebavili o zbožných veciach, za ktorými idete vy a vaši priatelia!!“
„Na druhý deň v kancelárii si mi vyčítala, že som nešla s vami ostatnými na výlet, a povedala som ti, čo som robila v tú nedeľu. Prvá vec, na ktorú si sa spýtala, bola: „Išla si na omšu??“. Idiot!! Ako som mohla ísť na omšu, vidiac, že sme sa dohodli, že odchádzame o 6:00 v ráno? A nepochybne si pamätáš, ako som stratila trpezlivosť a povedala som: „Boh si z týchto maličkostí nerobí vrásky ako ty a tvoji kňazi!!““
„Teraz však musím priznať, že Boh napriek svojej nekonečnej dobrote zvažuje veci oveľa prísnejšie než všetci vaši kňazi dohromady.“
„Po tom prvom výlete s Maxom som sa ešte raz vrátila do združenia mladých ľudí. Bolo to na vianočné oslavy. Stále ma niečo priťahovalo, na obrady tohto druhu, ale v srdci som už nepatrila medzi vás.“
„Filmy, tance, výlety – bola to stále jedna vec za druhou. Max a ja sme sa občas pohádali (nezhody), ale vždy som ho dokázala prinútiť, aby sa urovnal.“
„Veľmi som sa ja natrápila s jeho ďalšou priateľkou, ktorá za ním išla ako besná, hneď potom ako vyšla z nemocnice. To bolo pre mňa trochu šťastia, pretože môj „ušľachtilý kľud“, ktorý bol dosť opak jej správania urobil na Maxa veľký dojem a nakoniec si vybral mňa.“
„Naučila som sa používať slová, aby som ho obrátila proti nej. Navonok by som vyzerala, že hovorím pekné veci, ale vo vnútri by som pľula jed. Takéto pocity a takéto správanie sú vynikajúcou prípravou na peklo. Sú diabolské v tom najprísnejšom zmysle slova.“
„Prečo ti to hovorím? Je to preto, aby som vysvetlila, ako som sa raz a navždy odstrihla od Boha. Ach, ešte to nebolo v tej fáze, keď by sme sa s Maxom stali „intímnymi“ v našom vzťahu. I vedela by som, že by som klesla v jeho očiach, keby som to nechala ísť príliš skoro, a toto poznanie ma nútilo držať sa späť, ale hlboko vo vnútri som bola pripravená urobiť čokoľvek, keby som si myslela, že to podporí moje ciele, pretože som chcela získať Maxa za každú cenu. Dala by som absolútne čokoľvek za to, aby som ho mala.“
„Medzitým sme sa pomaly učili ľúbiť sa. Obaja sme mali cenné osobné vlastnosti, ktoré sme sa na sebe učili oceňovať. Bola som šikovná, schopná, dobrou spoločnosťou a aspoň posledné mesiace pred svadbou, som bola jeho jediná priateľka.“
VYTVÁRAŤ IDOL Z ĽUDSKÉHO TVORU
„Moja dezercia od Boha spočívala v tom, že som si urobila modlu z ľudského stvorenia. Takáto vec sa môže stať len vtedy, keď milujete niekoho opačného pohlavia láskou, ktorá zostáva zviazaná pozemskými úvahami. Je to tento druh nevyváženosti.“ Láska, ktorá ťa premení, posadne a nakoniec otrávi. Moje „uctievanie“ Maxa sa pre mňa skutočne stávalo akýmsi náboženstvom. Vtedy som v kancelárii začala hovoriť všetko zlé, čo som si myslela o kostoloch a o kňazoch a ruženci a všetkých tých hlúpostiach.“
„Snažila si sa to všetko obhajovať, viac-menej skryto. Očividne si si neuvedomila, že v hĺbke duše som sa ani tak netrápila urážaním tých vecí, ako skôr hľadaním niečoho, čo by posilnilo moje svedomie a našlo nejaké ospravedlnenie pre moju dezerciu od Boha.“
„Áno, faktom bolo, že som sa vzbúrila proti Bohu. Nerozumela si. Myslela si si, že som stále katolíčkou, a chcela som, aby si ľudia mysleli, že som. Dokonca som zašla tak ďaleko, že som platila desiatky – povedala som si, kúsok poistenia mi nemôže ublížiť.“
„Niekedy ma tvoje reakcie zarazili, ale nemali na mňa žiadny trvalý vplyv. Rozhodla som sa, že sa mýliš. Bol to práve tento napätý vzťah, kvôli ktorému ani jednému z nás nebolo lúto nepovedať „dovidenia, pekne sa maj“, keď som odchádzala, aby som sa vydala.“
ROK MANŽELSKÉHO ŽIVOTA
„Pred svadbou som šla ešte raz na spoveď a sväté prijímanie, ako sa to vyžadovalo. Môj manžel o tom rozmýšľal rovnako ako ja – prečo by sme mali byť nútení vybavovať tie formality? Napriek tomu sme to prešli, inak ako každý iný. Vy ľudia by ste takéto prijímanie nazvali ‚nedôstojným‘. No ale po tomto ‚nehodnom‘ prijímaní sa moje svedomie veľmi vyčistilo. V každom prípade som už na prijímanie nešla“
„Celkovo sme boli v našom manželskom živote veľmi šťastní. Zhodli sme sa na všetkom, vrátane toho, že nechceme mať zodpovednosť za deti. Môj manžel by možno chcel mať len jedno, ale ku koncu.“ Podarilo sa mi dostať z jeho hlavy aj tú myšlienku. Oveľa viac som sa zaoberala oblečením, luxusným nábytkom, stretávaním sa s priateľmi, chodením von, výletmi v aute a inými radovánkami. Rok medzi mojou svadbou a mojou náhlou smrťou bol pre mňa rokom číreho potešenia.“
„Každú nedeľu sme išli von autom, alebo sme išli navštíviť manželových rodičov, ktorí žili rovnako povrchne ako my.“
„Samozrejme, že som nebola šťastná, aj keď som pred svetom nasadila usmiatu tvár. Páčilo sa mi veriť, že smrťou, o ktorej som si prirodzene myslela, že je za mnoho rokov, bude všetkému koniec, ale celý ten čas ma vnútri niečo hlodalo.“
„Raz, keď som bola dieťa, počula som kňaza v kázni povedať, že Boh nás odmeňuje za každú dobrú prácu, ktorú vykonáme a že keď nás nemôže odmeniť v budúcom živote, urobí to na zemi. To je veľká pravda.“ Z ničoho nič som zdedila nejaké peniaze po mojej tete ‚Lotte‘ a zároveň môj manžel začal zarábať veľmi dobrý plat, takže som si svoj nový domov mohla veľmi pekne zariadiť. Náboženstvo sa pre mňa stalo niečím veľmi vzdialeným, sivým svetlom – matným a mihotavým.“
„Kaviarne v mestách a hostince, v ktorých sme bývali na našich cestách, nás určite neukazovali k Bohu. Všetci ľudia, ktorí chodili na tieto miesta, žili ako my, pričom sa však tešili predovšetkým z vonkajších vecí, než aby žili primárne vnútorným životom. Ak sme niekedy navštevovali kostoly, keď sme cestovali na prázdniny, robili sme to len pre ich umelecký záujem. Z týchto budov, najmä stredovekých, sála náboženská atmosféra, ale dokázala som to neutralizovať tak, že som urobila nejakú kritiku, ktorá sa mi v tom čase zdala podstatná. Napríklad by som mohla preskúšať nejakého laického brata za to, že urobil trochu neporiadok, keď nás sprevádzal, alebo že som bola nedbalo oblečená, alebo by som si pomyslela, ako škandalózne bolo, že mnísi, ktorí sa tvárili, že sú svätí, že predávajú likéry, alebo by som sa možno zamyslela nad nekonečným zvonením, zvolávaním ľudí na bohoslužby, nežto Cirkev zaujíma iba zarábanie peňazí. Takto som sa oddialila od Božej milosti, zakaždým, keď zaklopala na dvere mojej duše.“
CHYBY POPISUJÚC PEKLO, NO BEZ PREHÁŇANIA
„Dala som voľný priechod svojej zlej povahe, najmä ohľade témy niektorých stredovekých malieb pekla, zobrazené pri cintorínoch a iných miestach, ktoré ukazujú, ako Diabol praží duše nad žeravým uhlím, zatiaľ čo jeho spoločníci ťahajú svoje ďalšie obete dolu so svojimi dlhými chvostami. Och, CLAIRE! Ľudia môžu robiť chyby v spôsobe, akým zobrazujú peklo, ale NIKDY TO NEPREHÁŇAJÚ!“
„Vždy som mala svoje vlastné predstavy o pekelných ohňoch. Pamätáš si, ako sme raz diskutovali o tejto otázke a ja som ti škrtla zápalkou popod nos a sarkasticky som povedala: „Voní to ako peklo?“ – Plameň rýchlo zahasíš. NO TUNÁ HO NIK NEUHASÍ.“
„Uisťujem vás, že oheň, o ktorom hovorí Biblia, nie sú len muky svedomia. Je to skutočný oheň. Keď povedal: ‚Odíďte odo mňa, prekliati, do večného ohňa.‘ – Myslel to doslovne — ÁNO DOSLOVNE!!“
„Povieš mi: Ako môže hmotný oheň ovplyvniť duchov?“ A vari na zemi netrpí tvoja duša, keď dávaš prsty do ohňa? Duša v skutočnosti nehorí, ale akou agóniou prechádza celá tvoja bytosť?!“
„Rovnako aj my na tomto mieste sme duchovne pripútaní k ohňu podľa našej prirodzenosti a našich schopností. Duša je zbavená svojej prirodzenej slobody konania. Nemôžeme myslieť, čo by sme my chceli, ani ako by sme chceli.“
„Nebuďte šokovaní tým, čo vám hovorím. Tento stav pre vás nič neznamená, ale ja som tu pálená bez toho, aby som bola pohltená.“
„Naším najväčším trápením je isté poznanie, že nikdy neuvidíme Boha. Ako nás to môže tak mučiť, keď sme k tomu boli na zemi takí ľahostajní? Pokiaľ zostane nôž na stole, neznepokojuje ťa. Môžete ho vidieť, že je ostrý, ale nebojíte sa ho. Ale len ho nechajte zarezať sa do vášho tela a budete sa zvíjať v bolesti. Tak teraz v skutočnosti cítime stratu Boha, zatiaľ čo predtým sme na to iba len mysleli.“
STUPNE UTRPENIA
„Nie všetky duše trpia rovnakou mierou. Čím zlomyseľnejšie a systematickejšie človek hrešil, tým viac ho bude zaťažovať strata Boha.“
„KATOLICI, ktorí sú zatratení, trpia viac ako príslušníci iných náboženstiev, pretože zvyčajne im bolo ponúknuté viac a odmietli viac milostí a viac osvietenia. Človek, ktorý mal počas svojho života viac vedomostí, trpí ťažšie ako ten, kto vedel menej. Ak niekto zhrešil pre zlobu, človek trpí krutejšie, ako keby to bolo cez slabosť. Ale nikto netrpí viac, ako si zaslúži. Ach, keby to nebola pravda! Potom, by som mala dôvod nenávidieť !“
„Jedného dňa si mi povedala, že nejakému svätcovi bolo zjavené, že nikto nejde do pekla bez toho, aby o tom nevedel. Zasmiala som sa, ale potom som sa upokojila tým, že som si potajomky povedala: „V takom prípade, ak to bude nutné, vždy urobim otočku o 180 stupňov.“ To je pravda. Pred mojím náhlym koncom som nepoznala peklo, aké to je. Žiadna ľudská bytosť ho nepozná. Ale bola som si plne vedomá, že existuje. Povedala som si: „Ak zomrieš, pôjdeš do života za hranicami, priamo meriac ako šíp namierený na Boha a budeš musieť znášať následky.“ Ale ako som ti už povedala, napriek takejto myšlienke som nezmenila svoje spôsoby. Sila zvyku ma hnala ďalej a nechala som ju, aby ma ovládla. Čím je človek starší, tým silnejšia je sila zvyku.“
OKOLNOSTI JEJ SMRTI
„Takto sa zrodila moja smrť. Pred týždňom – pred týždňom, teda ako by ste vy rátali s časom, pretože z pohľadu bolesti, ktorú som utrpela, by som mohla povedať, že som horela v pekle už pred desiatimi rokmi. Pred týždňom, minulú nedeľu, sme sa však s manželom vybrali na poslednú cestu autom. Bolo krásne ráno a ja som sa cítila ako na vrchole sveta. Prišiel túžený pocit šťastia nado mnou a zostal so mnou celý deň. Cestou domov môjho manžela oslepili svetlá auta idúceho opačným smerom a naše auto sa vymklo spod kontroly.“
„Automaticky som vyslovila meno ‚Ježiš‘, ale bolo to len zvolanie, nie modlitba.“
„Cítila som pálčivú bolesť v každom vlákne mojej bytosti, hoci to nebolo nič v porovnaní s tým, čo teraz trpím. Potom som stratila vedomie.“
„Aké zvláštne bolo, že v to ráno, ma bez zjavného dôvodu napádala vytrvalá myšlienka. Vo vnútri sa ozýval hlas: „Môžeš ísť ešte raz na omšu.“ Bolo to, ako keby ma niekto prosil. Ale potlačila som tú predstavu ráznym ,NIE‘. Povedala som si: „S tým nezmyslom sa musí raz a navždy skončiť.“ Teraz musím znášať následky svojho predsavzatia.“
„Už viete, čo sa stalo po mojej smrti, čo sa stalo s mojím manželom a mojou matkou, s mojím telom a podrobnosti o pohrebe. Viem o tom všetko s prirodzeným vedomím, ktoré tu máme povolené. V skutočnosti vieme všetko. To, čo sa deje na zemi, ale len nejasne a zmätene. Je to tak, že vidím miesto, kde sa teraz zdržiavaš.“
„Vo chvíli svojej smrti som sa ocitla v zahmlenom svete, no potom som sa zrazu vynorila do ohromujúceho oslepujúceho svetla. Stále som bola na mieste, kde ležalo moje telo. Bolo to ako v divadle. Svetlá zhasli. Zrazu sa opona zdvihne s hrozným zvukom a ty sa ocitneš tvárou v tvár neočakávanej scéne. Pre mňa bola tá scéna osvetlená strašným svetlom. To, čo som videla, bola scéna MÔJHO CELÉHO ŽIVOTA!! Moja duša, bolo mi ukázané, ako keby som to videla v zrkadle, so všetkými milosťami, ktoré som odmietala od svojej mladosti až do môjho konečného „NIE“ Božiemu volaniu. Videla som sa ako vrah na súde, ktorý je konfrontovaný na súde so svojou obeťou. Mŕtve telo.“
„Činila by som pokánie?? NIKDY!!!“
„Hanbila som sa?? TO ANI NIE!!!“
„Samozrejme, už som nemohola zniesť, že na sebe cítim oči Boha, ktorého som nakoniec odmietla. Jediné, čo mi zostávalo, bolo utiecť pred Jeho prítomnosťou. Tak ako Kain utiekol od tela Ábela, jediná vec, čo celá moja duša bola schopná urobiť, bolo utiecť pred tou víziou hrôz.“
„A TO BOL MÔJ KONKRÉTNY ROZSUDOK. NEVIDITEĽNÝ SUDCA VYHLÁSIL VETU: „ODÍĎ ODO MŇA!!!““
„A potom sa moja duša, udusená sírou, vrhla ako tieň do večných múk.“
(Poznámka francúzskeho prekladateľa: Mohli by sme poukázať na to, že väčšina výrokov tejto zatratenej duše je totožná s učením sv. Tomáša Akvinského v Summa Theologiae.) +++ „
ZÁVER CLAIRE
Keď na druhý deň ráno zazvonil Anjel Pána, stále hlboko poznačená onou hroznou nocou, vstala som a ponáhľala som sa dole do kaplnky. Srdce mi divoko bilo. Ľudia z hospicu, ktorí okolo mňa kľačali, na mňa začudovane pozerali. Očakávam, že si mysleli, že som možno podišila dole príliš rýchlo a rozčúlila som sa. Ale jedna dobrá dáma z Budapešti ma pozornejšie sledovala a po svätej omši mi s úsmevom povedala: „(Slečna) Froirlein, Pán chce, aby sme Mu slúžili v pokoji, nie v rozrušení.“ Čoskoro si však uvedomila, že koreňom mojich problémov je niečo iné a pokračovala so mnou v rozhovore. A keď pokračovala so svojimi láskavými radami, v duchu som si hovorila: „Iba Boh mi stačí!! ÁNO, ON SÁM MUSÍ BYŤ MOJOU ČASŤOU V TOMTO ŽIVOTE AJ V NASLEDUJÚCOM. Jedného dňa dúfam, že ho budem vlastniť v Nebi.“ – nech ma to na zemi bude stáť už akékoľvek obety. ALE PROSÍM, NENECHAJTE MA ÍSŤ DO PEKLA!!!“
Preklad: Kristián Keller, tradicnykatolik.sk
Modlite sa 15 dekád ruženca každý deň a Zdravas Mária pravideľne.