Pápež Sv. Pius X., Editae Saepe (#43), máj 26. rok 1910: „Je to istý, dobre založený fakt, že žiaden iný zločin, tak vážne neuráža Boha, a provokuje Jeho najväčší hnev, ako zloba herézie.“
Najväčším zločinom podľa vrchnostenského pápežského úradu je zloba herézie. Heréza je tvrdošijné popieranie pravdy zo zjavenia, dogmy, ktorá je súčasťou depozitu a pokladu viery. Pán Boh zriadil a ustanovil pápežský úrad, aby vysvetľoval a definoval právdy viery. Lukáš 22:31-32 – „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“
- Úvod
- Len jedna heréza dokáže poškodiť čistú vieru
- Františkovo odpadnutie od viery a falošné náboženstvo
- O jeho nečestných obhájcoch
- Najväčším zlom dneška je heréza
- Heréza ako hrdelný zločin, učenie Katolíckej Cirkve
- Dôležitosť bojovania proti heréze
- Čas pri bojovaní proti herézam je aj časom na zdokonalenie sa a upevnenie viery, plus krátka história heréz
Samozrejme heréza nemusí byť vždy len tvrdošijné popieranie zo zjavenia, ale herézou je aj keď človek netvrdošijne popiera právdy viery o Sv. Trojici, o Ježišovi Kristovi, Matke Božej, alebo popiera niektorú základnú črtu alebo vlastnosť Pána Boha, ako je jeho spravodlivosť, láska, múdrosť, prozreteľnosť alebo sa človek rúha nejak inak podobne, i napr. keď pravého Boha zrovnáva s „matkou prírodou“ alebo iným falošným bohom alebo stvorenou vecou. Teraz! Pápežský úrad bol úradom založeným Ježišom Kristom na obranu viery, tak ako definuje I. vatikánsky koncil:
Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 4. zasadnutie, 4. kapitola, ex cathedra: „… veľmi dobre vediac, že stolec Petrov zostáva vždy neporušený akýmkoľvek omylom, podľa božského prísľubu nášho Pána Spasiteľa, ktorý bol daný hlavnému z Jeho učeníkov: ‘Prosil som sa za teba [Petra], aby tvoja viera nezlyhala. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov’ (Lk 22:32).“;
a mimo katolíckej viery nieto spása
Pápež Pius IX., I. vatikánsky koncil, 2. zasadnutie, Vyznanie viery, 1870, ex cathedra: „Túto pravú katolícku vieru, mimo ktorej nikto nemôže byť spasený, ktorú teraz slobodne vyznávam a opravdivo sa jej držím…“.
Len jedna heréza však dokáže poškodiť čistú vieru
„Nie je nič nebezpečnejšie ako títo bludári: robia zo všetkého bezchybné závery a často len jediným slovom ako jedinou kvapkou jedu pritom zamorujú čistú a jednoduchú náuku Pána a apoštolského podania.“ (Satis Cognitum, pápež Lev XIII., 1896)
Odmietnúť jednu dogmu znamená odmietnúť celé kresťanstvo. „Odmietnúť dogmu je jednoducho odmietnúť Kresťanstvo.“ (Tametsi # 9, 1. november 1900, pápež Lev XIII.) Toto je neomylná pravda vyučovaná pápežským úradom. Samozrejme rôzni heretici v protestantizme alebo rozkolníctve (tzv. pravoslávni) veria vo viacero heréz a nemôžu sa nazývať kresťanmi, oni odmietajú samozreme viacero dogiem:
Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 13), 29. jún 1896: „Nemá byť na teba nahliadané ako na niekoho, kto má pravú katolícku vieru, ak neučíš, že sa má držať viery Ríma.“
Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (# 23), 29. jún 1943: „Lebo nie každý priestupok, hoci by mohol byť ťažkým zlom, je taký, že zo svojej vlastnej podstaty samotnej [suapte natura] oddeľuje človeka od tela Cirkvi [ab Ecclesiae Corpore], ako to robí schizma alebo heréza alebo odpadnutie od viery.“
Pápež Pius IX., Etsi Multa (# 25), 21. november 1873: „Preto svätý mučeník Cyprián, píšuc o schizme, odoprel pseudobiskupovi Novaciánovi dokonca aj titul kresťan na základe toho, že bol odrezaný a oddelený od Kristovej Cirkvi. ‘Ktokoľvek je,’ hovorí, ‘a akéhokoľvek druhu je, nie je kresťanom, kto nie je v Cirkvi Krista.’“
(Františkovo odpadnutie od viery a falošné náboženstvo)
Pre tento dôvod vyššie a i zrovna nasledovný treba odmietnúť nekatolíka a odpadlíka Františka ako protipápeža. V Cirkvi je totižto len jedna viera a to pre všetkých – to je dogma; a členom Cirkvi môže byť (cit.) „iba“ ten, kto vyznáva „pravú vieru„, viď učenie Magistéria:
Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (#22), 29. jún 1943: „V skutočnosti iba tí majú byť započítaní medzi členov Cirkvi, ktorí obdržali kúpeľ regenerácie a vyznávajú pravú vieru.“ ;
Vienský koncil, 1311-1312, ex cathedra: „Keďže tu však je aj pre regulárnych duchovných, aj pre sekulárnych duchovných, pre nadriadených i podriadených, pre oslobodených i neoslobodených, jedna všeobecná Cirkev, mimo ktorej niet spásy, pre všetkých pre ktorých je jeden Pán, jedna viera a jeden krst, …“
Čiže tvrdiť, že členom Cirkvi a dokonca jej hlavou má byť niekto, kto očividne nevyznáva pravú vieru, je kontradiktujúce dogme. V momente ako zoči voči týmto dogmatickým princípom tvrdíte, alebo poviete alebo zastávate, že František je hlavou Katolíckej Cirkvi, vyjadrujete postoj, že jeho viera je pravá (lebo tvrdíte, že je členom Cikrvi a že má pravú vieru – to pretože ako sme videli členmi Cirkvi sú iba tí, čo vyznávajú pravú vieru); vyjadrujete teda ešte raz, že jeho viera je pravá, keď hovoríte, že je pápežom, čož je ale obrovské rúhanie sa a odpadnutie od viery (bez pochýb tomu tak je zoči voči realite a faktom tu prezentovaným). Preto je, ešte raz, tak dôležité odmietnúť osobu Fratntiška nielen ako heretika a nekresťana, ktorým bez pochyby je – vo svetle jeho verejne známych kacírstiev – ale aj ako protipápeža (t. j. ako osobu, ktorá nie je hlavou Katolíckej Cirkvi). Je to maximálna kresťanská povinosť! To isté platí o vás a odpadáte od viery, aj keď ste si nieto úplne istí, že či František pápežom je alebo nie – t. j. keď váhate zoči voči týmto vyššie uvedeným dogmatickým princípom – určite na 100% František pápežom nie je! Tu je však obrovská heréza Fratniška a zviditeľnené jeho dlhé roky manifestované odpadlíctvo a náboženský indifferentizmus:
Zdroj vatican.va (odkaz):
[Veľká heréza a odpadlíctvo Františka]
„MEDZINÁBOŽENSKÉ STRETNUTIE S MLADÝMI
“Katolícka juniorská vysoká škola” (Singapur)
Piatok 13. septembra 2024
(…)
[Jeho nesvätosť a odpadlík protipápež František:] Všetky náboženstvá sú cestami k Bohu. Použijem analógiu, sú ako rôzne jazyky, ktoré vyjadrujú božské. Všetky náboženstvá sú cestami k Bohu. Ale Boh je pre každého, a preto sme všetci Božími deťmi. „Ale môj Boh je dôležitejší ako tvoj!“ – je to pravda? Boh je len jeden a náboženstvá sú ako jazyky, cesty k Bohu. Niektorí sikhovia, niektorí moslimovia, niektorí hinduisti, niektorí kresťania. – pochopené?“ [ – samozrejme toto je úplné odpadlíctvo a falošné evanjelium]
„[Anglický originál z vatican.va – odkaz:] All religions are paths to God. I will use an analogy, they are like different languages that express the divine. But God is for everyone, and therefore, we are all God’s children. “But my God is more important than yours!”. Is this true? There is only one God, and religions are like languages, paths to reach God. Some Sikh, some Muslim, some Hindu, some Christian. Understood?„
(O nečestných obhájcoch Františka)
Nedajte sa odradiť nečestnými ľuďmi argumentami typu, že vy „odmietate pápežstvo“, keď poviete, že František je antipápež. – nie, neodmietate, a nesmiete odmietať pápežstvo, ale odmietate osobu odpadlíka Františka, t. j. že by mal byť on pápežom, pre zrovna vyššie uvedený dôvod alebo dôvody: t. j. pretože on nemá katolícku vieru – zjavne a evidentne – a tým pádom nie je členom Cirkvi (a zásadite ani pápežom). Pápež Pius XII., Mystici Corporis Christi (#22), 29. jún 1943: „V skutočnosti iba tí majú byť započítaní medzi členov Cirkvi, ktorí obdržali kúpeľ regenerácie a vyznávajú pravú vieru.“ – teda hovoriť, že je hlavou Cirkvi – a členom Cirkvi – je hovoriť, že jeho viera je pravá: a to je odpadlíctvo!
František, Príhovor skupine luteránov, Hala Pavla VI., 13. október 2016: „…vďaka krstu, všetci tvoríme jedno telo Kristovo. Odlišní členovia v skutočnosti tvoria jedno telo.“
Mnohí heretici v súčastnosti v sekte po II. vatikánskom koncile, vydávajúc sa za katolíkov a nasledujúc falošný ekumenizmus, voľaju alebo nazývajú rozkolníkov a protestantov kresťanmi. To je žial smutná pravda a žalostný stav novus ordo „katolíkov“. Avšak mnohí luhári a farizeji, ktorí obhajujú Františka a odsudzujú náš sedevakantistický postoj, súčastne hovoria, že my sedevakantisti, čo odmietajú Františka za pápeža, že sme my schizmatici a oddelení od Cirkvi. Čiže na jednej strane ignorujú to, že František berie za bratov v jeho falošnej cirkvi (ktorú podvodom on volá Katolíckou Cirkvou) schizmatikov, a na strane druhej volajú sedesvakantistov proestantmi a rozkolníkmi. Je to proste úplne na smiech a na hlavu, ako sa snažia títo – napr. i slovenskí Christianitas.sk (I.), Slovenský Dohovor za Rodinu, Marián Kuffa, Som Katolík a pod. (II.) – vyhnúť odsúdeniu Františka ako nekatolíka a antipápeža, hovoriac alebo naznačujúc, že my sme rozkolníci alebo že páchame ťažký hriech posudzovaním heretických kňazov, zakiaľ ich sekta antipápeža Františka (podvodom vydávajúc sa za Katolícku Cirkev) volá skutočných rozkolníkov bratmi a kresťanmi pri rôznych príležitostiach a na ekumenických stretnutiach. Úprimnému človeku musí byť proste viditeľný onen rozpor. Heretické nazývanie schizmatikov kresťanmi je však veľmi rozbujnelé: takmer každú chvíľu to počuť so sekulárnych médii, ale aj od falošných tradicionalistov, či (v úvodz.) „katolíckych“ komentátorov (napr. Slovenský Dohovor za Rodinu). Je počuť ako hovoria o „pravoslávnych“, že sú kresťania, že sú prenasledovaní a podobne. Že sú martýrmi, ak zomrú (čo kontradiktuje dogme, viď bulla Cantate Domino.) Ale oni nie sú kresťania, lebo odmietajú Kristovú náuku, Jeho Cirkev a katolícku vieru! Toto zlo, volania schizmatikov kresťanmi, je badať aj u heretických biskupov vo východnom obrade, ktorí sa vydávajú za grécko-katolíkov, viď napr. heretik Biskup Milan Lach – „… všetci kresťania [dľa neho rozkolníci s protestantmi a katolíkmi] musíme byť jedno…“ – video (1), Cyriľ Vasil – článok (2), Vladyka Milan – jeho facebook post (3) a im podobní. Avšak, my katolíci si ctíme neomylné učenie a dogmy na základe autority samotného Boha, ktorý nemôže klamať, ani byť klamaný (a ktorého heretici či rozkolníci odmietajú) a nezdieľame s nimi spoločenstvo a jednu vieru, nezdieľame vieru s rozkolníkmi alebo heretikmi:
Pápež Lev XIII., Satis Cognitum (# 9), 29. jún 1896: „Viera, ako učí Cirkev, je tá nadprirodzená cnosť, ktorou… veríme tomu, čo [On] zjavil ako pravdivé, nie na základe vnútornej pravdy vnímanej prirodzeným svetlom ľudského rozumu [autor: to jest nie preto, že sa nám to javí ako správne], ale kvôli autorite samého Boha, Zjaviteľa, ktorý nemôže klamať ani byť klamaný… Ale ten, kto nesúhlasí čo i len v jednom bode s božsky prijatými pravdami, v skutočnosti odvrhol vieru celkom úplne, keďže odmieta ctiť Boha ako najvyššiu pravdu a patričný motív viery.“
„…ak sa niekto oddelí od jej spoločenstva, zastávaním protichodných názorov, taká osoba, keďže sa odcudzuje pravovernej viere a priraďuje sa k heretikom…“ (II. carihradský koncil, 553, ex cathedra)
Nie je otázkou, že či človek zavrhne vieru úplne – tak ako odpadlíci – alebo odmietne iba jeden konkrétny článok viery (viď. heretici alebo „pravoslávni“ rozkolníci, ktorí sú aj heretici, preto lebo odmietajú pápežstvo); obaja, aj odpadlíci aj heretici / „pravoslávni“ rozkolníci odmietajú vieru úplne, aj keď odpadlíci pravdaže hrešia viac, pretože odmietajú toho viac, než heretici alebo „pravoslávni“ rozkolníci.
Teda nenechajte sa nachytať heretikmi, ktorí tvrdia, že s protestantami a „pravoslávnymi“ schizmatikmi zdielame rovnakú vieru alebo „základy“ (ako oni hovoria) a že sa líšime „len v detailoch“ – ako oni tiež častokrát hovoria. Takéto usudzovanie a posudzovanie je heretické, ako vysvetľuje pápež Lev XIII. (vyššie) a potvrdzuje následovne i pápež Pius XI. Rovnakým spôsobom totižto veríme dogme o pápežstve, tak ako dogme o Sv. Trojici, či nepoškvrnenom počatí Panny Márie, či iným dogmám. Pápež Pius XI., Mortalium Animos:
Pápež Pius XI., Mortalium Animos, O NÁBOŽENSKEJ JEDNOTE, r. 1928:
„V otázkach viery je ďalej úplne nevhodné rozlišovanie medzi takzvanými „základnými“ a „nezákladnými“ bodmi viery, akoby jedny museli byť prijaté všetkými, pričom prijatie druhých by bolo ponechané voľnému / slobodnému uváženiu veriacich. Formálnou príčinou nadprirodzenej čnosti viery je totiž autorita zjavujúceho sa Boha, ktorá nepripúšťa žiadne takéto rozlišovanie. Preto praví učeníci Kristovi prijímajú s rovnakou vierou tajomstvo Najsvätejšej Trojice i článok viery o nepoškvrnenom počatí Matky Božej a veria vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista rovnako, ako v pápežskú neomylnosť, ako bola definovaná na Vatikánskom ekumenickom koncile (I. vatikánsky koncil).“
Heréza, najväčšie zlo a najväčším problémom dneška
„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lukáš 18:8)
Najväčším problémom alebo problémami dneška a najväčším urážaním a odmietaním Boha je súčastné univerzálne odpadnutie od viery a aj popieranie viacerých dogiem, či dogiem ako takých; taktiež univerzálny liberalizmus vo svete; rôzne herézy proti Cirkvi a proti katolíckej viere; rôzne falošné protestantské sekty a sekta II. vatikánskeho koncilu na čele s falošným pápežom (antipápežom) Františkom. František nie je pápežom a nevedie Katolícku Cirkev, ale prorokovanú Smilnicu babylonskú zo Zjavenia Jána, multináboženskú sektu na konci vekov.
Sekta II. vatikánskeho koncilu (Smilnica babylonská):
Sv. Ambróz (r. 382): „Nie je pre mňa dostatok hodín počas dňa, aby som čo i len odrecitoval mená rôznych siekt heretikov.“
Zjavenie apoštola Jána – (Apokalypsa), 18,4 (Botek): „A počul som iný hlas, ktorý volal z neba: „Vyjdite z nej, ľud môj, aby ste neboli účastní na jej hriechoch a nedostalo sa vám z jej rán,…“
Heretik korumpuje vieru samozrejme u seba ale i ostatných, a zbavuje ostatných, teda svoje obete, nadprirodzeného života a spojenia človeka s Cirkvou a Bohom. Preto je heréza považovaná za tak vážny zločin! Ako bolo vyššie citované: najviac uráža Boha; to preto lebo Pán Ježiš Kristus položil svojim životom – svojou krvou – za to, aby mohli mať Jeho nasledovatelia a ctitelia čistú a neporušenú vieru. „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14:15)
Padre Pio, katolícky kňaz, ktorý niesol rany Ježiša Krista na tele: „Beda tomu, ktorý sa zabudne, ktorý zabudne na nebo, ktorého viera rastie slabá, a avšak horšie tomu, čo popiera svoju vieru. Toto je najväčšia urážka, ktorú môže človek udeliť Bohu.“ [1]
„Ak niekto nemiluje Pána, nech je prekliaty! Maranatha!“ (1 Kor 16:22)
„Ak niekto prichádza k vám a neprináša toto učenie, neprijímajte ho do domu, ani ho nepozdravujte.“ (2 Jn 1:10)
„Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty!“ (Gal 1:8)
Tí, čo zvádzajú druhých ľudí do bludu/herézy, sú produkovatelia škandálu a strojcovia skazy u druhých, a božský Spasiteľ varuje v Evanjeliu proti takým: „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny.“ (Matúš 18:6) – pohoršil: t. j. dal prekážku do ich cesty a zapríčinil by ich upadnutie do hriechu.
Heréza ako hrdelný zločin – učenie Katolíckej Cirkvi
Ide skutočne o zločin, tak ako poukazovali mnohí teológovia, vrátane sv. Tomáša Akvinského, sv. Bellermína a pod., a ako učí vrchnostenský pápežský úrad (sv. Pio X. – viď vyššie uvedený výrok) – a tento zločin by mal byť po správnosti aj trestaný svetskou autoritou!
Argument sv. Tomáša Akvinského je: že ak falšovatelia penazí sú braní na zodpovednosť (čo bolo kedysi brané ako hrdelný zločin) – a falšovaním penazí sa nám udeľuje fyzicka ujma a oberanie ľudí a spoločenstva o majetok podvodom – o čo viac, vraví sv. Tomáš Akvinský, by mali byť heretici popravení, ktorí rozširuju skazu herézy, ktorou sa ničí duchovné blaho človeka a obracia onoho na nepriateľa Boha a Cirkvi?
Sv. Tomáš Akvinský, Summa Teologická (český preklad), II-II ot. 11, O bludu, čl. 3 odp.: „Odpovídám: Musí se říci, že o bludařích je uvážit dvojí: A sice jedno se strany jich samých; druhé pak se strany Církve. A sice se strany těchto je to hřích, pro nějž zasloužili, nejen aby vyobcováním byli odloučeni od Církve, nýbrž také aby smrtí byli vyloučeni se světa. Neboť mnohem těžší je porušit víru, skrze niž je život duše, než padělat peníze, kterými se podporuje časný život. A proto, jestliže penězokazi nebo jiní zločinci po právu ihned jsou vydáváni na smrt světskými knížaty, tím spíše bludaři, jakmile jsou usvědčeni z bludu, mohli by se nejen vyobcovat, nýbrž i spravedlivě zabíti.“
Samozrejme nie každý bludár bol zabitý v stredoveku. Nebol. Existujú mnohé prehnané mýty o takzvanej „krvipachtiacej“ Cirkevnej inkvizícii – viac v odkaze v článku nižšie, kde môžete nájsť aj historický rozbor o Španielskej inkvizícii. Nie každý heretik v stredoveku bol zabitý a mnohým bola daná milosť, ak vyšli z bludu; najviac však a právom boli vždy trestaní prv zatvrdnutí a verejne činní heretici a ľudia ktorí predstierali, že sú katolíkmi, ale nimi neboli a brojili proti pápežstvu a Cirkvi a proti poriadku v spoločnosti, alebo rozsievali alebo napomáhali rozsievať heretické meteriály a publikácie.
Pozri článok: https://tradicnykatolik.sk/myty-o-spanielskej-inkvizicii-vyvratene/
Vždy sa však posudzovala závažnosť priestupku, ako veľmi bol daný človek vplyvný na ostatných, či išlo o verejného bludára, skrytého bludára, alebo koľko ľudí zviedol a zvádzal na hriech, či chcel potom činiť aj daný úprimné pokánie a podobne. Mnoho ľudí však dostávalo milosti na obrátenie, cez to však: upaľovanie heretikov je učenie Katolíckej Cirkvi a kto ho odmieta je bludárom.
Bludy Martina Luthera, #33: „Upáliť heretikov je proti vôli Ducha.“ – zavrhnuté pápežom Levom X., Exsurge Domine, 15. jún 1520
Boh v Starom zákone nariaďoval za niektoré zločiny a znesvätenia trest smrti. Toto je súčasť božieho poriadku a sv. Písma a kto to odmieta nemiluje Boha. Preto aj. Heréza je znesvätením a znevážením katolíckej viery, mimo ktorej nieto spása. Samozrejme nevolám po násiliu: právo vykonávať tresty v spoločnosti nemá jedinec alebo súkromá osoba, ale jedine štát alebo štátne zriadenie (svetská moc) – „Augustín hovorí: človek čo bez vykonávania verejnej autority zabije zločinného, by mal byť osúdený vinným z vraždy, a o čo viac, keďže sa opovážil uzurpovať si moc, ktorú mu Boh neudelil.“ (Summa Teologická, sv. Tomáš Akvinský II-II, O vražde (otázka 64), článok 3)
Nám tradičným katolíkom nezostáva nič iné, než sa modliť za obrátenie sa ostatných na pravú vieru, mimo ktorej nieto spása a usilovať sa presviedčať, nabádať, karhať zlé názory a vyvraciať argumenty opozície.
Význam a dôležitosť bojovania proti heréze (treba pochytať líšky a nešetriť prácou)
Pápež Pius VIII.: „Heretici roztrúsili choroboplodné knihy všade možne, ktorými sa učenie bezbožných šíri, do tej miery ako rakovina. Aby ste bojovali proti tejto zhubnej nákaze, nešetrite prácou.“ (Traditi Humilitati # 9, 24. máj 1829)
Dôležitosť teda bojovania proti herézam a falošným učeniam, či sektám heretikov, nesmie byť podcenená! Je nevyhnutné poznať svoju vieru a strániť sa falošnej a nekatolíckej viere. Pre to na tejto stránke tradicnykatolik.sk sa venujem do podrobna, aj mnohým herézam a heretikom zo Slovenska, ktorej venujem obzvlášť zvláštnú sekciu na tejto stránke.
Pri bojovaní proti herézam a heretikom je aj ten správny čas na poučenie sa a spoznanie svojej vlastnej viery, zakiaľ sa odsúdi onen heretik a onen falošný protajšok (o tom však viac o malú chvíľu). Avšak najviac rozšírenou herézou dneška je blud o náboženskej slobode: t. j. blud, že každý má mať právo vyznávať akékoľvek náboženstvo, ktoré si onen zmyslí a taktiež že má mať aj právo šíriť toto svoje náboženstvo takzvanou „slobodou slova“. Ďalšou herézou, ktorá ničí základ viery (očividne) je náboženská ľahostajnosť a nerobenie rozdielu medzi falošnými náboženstvami a pravým katolíckym náboženstvom – ktoré však neprípušta ostatné náboženstvá ako cestu k spáse – viď. čo robí protipápež František. Ale ešte k tej slobode slova: ono úplná sloboda slova je heréza (blud) a je to popravde „najviac zhubný blud“, ako definoval pápež Gregor XVI. v jeho encyklike Mirari Vos z 15. augusta 1832.
„… sv. Augustín hovorí: „Čo môže byť horším zlom pre dušu, než sloboda v blude?“ (Pápež Gregor XVI., Mirari Vos, 15. august 1832)
Bludnú myšlienku slobody vyznania a náboženskú ľahostajnosť pretláčajú aj niektorým už teraz známi slobodomurári, t. j. okultistické tajné spoločenstvo s falošným mysticizmom – mimochodom, ktorého falošný mysticizmus je aj tak trochu prepojený na okultistickú židovskú kabalu, či aj egyptsko-babylonský falošný mysticizmus, východné náboženstvá, islám a pod. Avšak najviac „zasvätení“ slobodomurári hovoria a tvrdia, že konečným produktom slobodomurárstva je uctievanie falošného nositeľa svetla, Lucifera. Slobodomurári sú tajná spoločnosť a sekta. O ich falošnej sekte boli v 19. st. (slobodomurár Albert Pike), či aj v nedávnej minulosti, spravené priznania ex-slobodomurárov, kde hovoria teraz už bývalí slobodomurári, že na seba pri iniciáciach priťahujú rôzne kliadby, sľubujú vernosť rádu na svoju smrť pod hrozbou mučenlivej smrti, počas oných obradov, a zapájajú sa do nesvätej akoby zmluvy [2]. Proti slobodomurárom sa postavili viacerí pápeži v minulosti, ktorí ich odsúdili. Slobodomurári sa snažili do svojich radov vždy nalákať a mali vždy vo svojich radoch aj mnohé vplyvné osoby z verejného diania. Vo svojich radoch mali za svoju celú históriu v rôznych obdobiach hojné počty policajtov, starostov, členov v armádnych plukoch, armádnych veliteľov, mnohých bývalých prezidentov (najmä v USA), rôznych lekárov, vedcov, výskumníkov, ale aj vplyvných biznismanov a aj rôznych aktivistov alebo vysokoškolských profesorov, či takzavných filozofov a vplyvné osoby z verejného diania.
„…je súčasťou verného služobníka a hodnostára Pánovej domácnosti dňom i nocou dávať pozor, aby sa nestalo, že by sa takíto ľudia vlámali do domácnosti ako zlodeji, a ako líšky sa snažili zničiť onú vinicu; v skutku predísť tomu, aby sa pošpinili srdcia jednoduchých bytostí a nevinní tajne nezranili ich šípmi a aby sa zablokovala tá široká cesta, ktorá by sa mohla otvoriť nenapraviteľnému páchaniu hriechu…“ (In eminenti, pápežská bula zaoberajúca sa odsúdením slobodomurárstva, pápež Klement XII., 1738)
Vyvracanie heréz a aj boj proti herézam heretikov je priestorom na poučenie sa a upevnenie viery kresťanov/katolíkov
Sv. Augustín (r. 426) učí: „Hoci horúci nepokoj heretikov vyvoláva otázky o mnohých veciach patriacich ku katolíckej viere, na obranu proti týmto heretikom sme povinní usilovnejšie študovať otázky, aby sme im jasnejšie porozumeli a kázali ich silnejšie; a tak sa otázka nastolená protivníkom stáva príležitosťou na poučenie.“
Boj proti heretikom vždy odzrkadloval aj smutnú pravdu, totižto, že väčšina ľudstva nechce prijať pravdu v čistej podobe a podriadiť sa cirkevnej autorite, Ježišovi Kristovi, Jeho pravde, Jeho Cirkvi, Jeho dogmám, zásadam a pravidlám; a preto vznikali už aj od čias apoštolov, a následne aj tesne po nich, rôzné sekty ľudí, ktoré prekrúcali Ježišovú náuku a Jeho evanjelium a taktiež ignorovali cirkevné ustanovenia apoštolov, hierarchiu, sviatosti, tajomstvá viery a boli autormi rôznych škandalóznych heréz. „Lebo musia byť medzi vami aj ̶r̶o̶z̶k̶o̶l̶y̶ [po správnosti má byť: herézy], aby sa ukázalo, kto z vás sa osvedčí.“ Latinsky: „Nam oportet et haereses esse, ut et qui probati sunt, manifesti fiant in vobis.“ (1. list Korinťanom 11,19)
Krátka história heréz: Boli to vždy bolestivé obdobia v histórii Cirkvi, kedy sa nemalá časť ľudstva priradzovala k rôznym človekom vytvoreným sektám. Prv to boli gnostici a valentiáni, ktorí chceli urobiť syntézu falošnej spirituality a rôznych pohanských a gréckych bájok s kresťanstvom, gnostici mali taktiež blízko k zoroastriánom, platonizmu a rôznym falošným židovským sektám; potom v treťom storočí tú máme heretikov modalistov, ktorí robia z troch rozdielných Osôb Svätej Trojice rúhavo len jedinú Osobu, alebo inak, robia z Boha jednú osobu pod troma módmi (popierajú katolícku pravdu, že iná je Osoba Otca, iná Osoba Syna, iná Osoba Ducha Svätého). Proti týmto je avšak katolícke vyznanie o troch rozdielných Osobách, ktoré majú jedno Božstvo:
Atanázovo krédo: „Teda katolícka viera je: my uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote bez zmiešania Osôb a bez oddeľovania podstaty. Iná je totiž osoba Otca, iná Syna, iná Ducha Svätého. Avšak Otec a Syn a Duch Svätý majú iba jedno božstvo, rovnakú slávu, rovnako večnú vznešenosť.“
Sv. Tomáš Akvinský, Summa Teologická, III., ot. 39, čl. 8, odpoveď: “ … Preto, ako hovorí Hieroným v Matúšovi 3,16-17: „Tajomstvo Trojice je preukázané v Kristovom krste, náš Pán sám je pokrstený v ľudskej prirodzenosti; Duch Svätý zostúpil v podobe holubice; Otcov hlas je počuť vydávajúc svedectvo o Synovi.“ Preto sa patrilo, že v onom krste mal byť Otec prejavený hlasom.“
Potom v 4. storočí nachádzame veľmi známy veľký odklon od pravej katolíckej viery u ariánistov, ktorí popierali skutočnosť, že Ježiš Kristus je Pánom Bohom a Synom Božím. Bola to vtedy veľká kríza viery, ktorá zasiahla veľké územie do vtedy kresťanského sveta. Počty odpadlých biskupstiev po rozšírení tohto nákazlivého bludu predstavoval v tej dobe až 98%, čiže jednalo sa o veľmi veľkú krízu a odpadnutie veľkého počtu ľudí od pravej viery a viery v Boha Ježiša Krista. Arianisti zastávali vtedy vieru ničiacu rúhavú herézu, že Ježiš Krisus bol len obyčajným človekom (túto herézu zastávajú aj dnes heretici jehovisti).
Sv. Iranaeus, proti herézam (2. st.): „Ale znova, tí čo naznačujú, že On bol jednoducho iba obyčajným človekom, počatým od Jozefa, zostávajúc v zajatí onej starej neposlušnosti, sú v stave smrti, ktorí sa ešte nepridali k Slovu od Boha Otca, ani nedostali slobodu skrze Syna,… „
„1 Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. 2 Ono bolo na počiatku u Boha. 3 Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. 4 V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. 5 A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. (…) Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. 11 Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. 12 Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, 13 čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha. 14 A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ (Evanjelium podľa Jána, kapitola 1)
Ako reakciu na túto herézu v 4. storočí, bol zvolaný prvý veľký snem, Nikajský snem. Tam sa kodifikovalo dnešné vyznanie viery (symbolorúm) a tam sa odsúdila oná heréza arianizmu. Ani nie však chvíľu po tom, čo bola obránená viera týmto posvätným ekumenickým koncilom, prichádzali postupne ďalšie herézy: nestoriánizmus, monarchianizmus, heréza Eutycha, monophysitizmus, monotelizmus, ikonoklastická heréza, rozkolnícka heréza popierajúca Filioque a pod. Pri každej takejto známej heréze prichádzali postupne záväzné ekumenické snemy, ktorým vždy v tej či onej dobe predsedal pápež a ktorého slávnostné stvrdenie snemu bolo pre kresťanov záväzné. Pre každého kresťana je záväzné prijať všetky ekumenické snemy, alebo koncily Katolíckej Cirkvi (od Nikajského až po I. vatikánsky koncil). Každá zmienená i nezmienená kríza v Cirkvi priniesla rôzne bolesti, rozkoly, odpadnutia biskupov od viery, hádky, ale priniesla taktiež ekumenické koncily, ktoré slúžlili na upevnenie viery a ktoré vždy krásne a jasne definovali články viery a sebavedomo odsúdili herézy, ktoré boli či už proti Pánovi Ježišovi Kristovi, Sv. Trojici, alebo Jeho Cirkvi, proti Matke Božej alebo svätým a pod., a plus tak bránili (tieto koncily) kresťanské stádo od nebezpečenstva herézy a pripomenuli ľuďom v čo majú a ako majú správne veriť.
Rýchlejšie do prítomnosti: v 16. storočí tu máme prebujnelé protestantské hnutie a vznik nového náboženstva Martina Luthera a jeho vyčínanie. Čo však začalo ako boj proti zopár jedincom, ktorí kupčili s odpustkami, vyústilo u Luthera do odmietania celého rádu dogiem, či už i.) sprvu o sile odpustkov, katolíckemu výkladu očistca a pod., pri publikovaní 95 téz, 31. októbra 1517; ii.) následne odmietnutia predpokladov pre platnú spoveď, teda katolíckeho výkladu a chápania, čo si platná spoveď vyžaduje (pokánie, vyspovedanie sa, zadosťučinenie/náprava), pri jeho Kázni o odpustkoch a milosti v r. 1518; iii.) a až potom do odmietnutia dogmy o pápežstve, autorite pápeža a pod. v jeho interakciách s pápežom koncom r. 1518; iv.) a čo na koniec vyústilo až do odmietnutia vôbec celého sviastného katolíckeho systému kňaztva, sv. spovede, Sv. Obety na omši a mnohých iných sviatostí. Heretik Luther potom neskôr prišiel aj so „sola fide“ herézou, t. j. že človek bez ohľadu na svoje skutky, činy a prácu, ktorú daný koná a vykonáva, je ospravedlnený „len vierou“. Čiže Luther úplne odsúdil pokánie, činenie dobrých skutkov, vyvarovanie sa zlým skutkom a taktiež bol proti svätej spovedi, ako som už spomenul. Pre Luthera toto nové falošné náboženstvo vyžadovalo len veriť a nič viac: t. j. návrávať si, že človek bez ohľadu na to čo koná, bez ohľadu na to koľko hriechov urobí, že ho aj tak Ježiš Kristus zachráni a že takáto viera má potom človeka zachrániť.
Martin Luther: „Keď som sa minulú noc zobudil, prišiel diabol a chcel so mnou debatovať; karhal a vyčítal mi, že som hriešnik. Na to som odpovedal: Povedz mi niečo nové, diabol! To už viem dokonale; Dopustil som sa mnohých vážnych a skutočných hriechov. Vskutku musia existovať dobré čestné hriechy – nie vyfabrikované a vymyslené – pre Boha, preto aby ich odpustil pre milovaného Božieho Syna, ktorý na seba vzal všetky moje hriechy, takže hriechy, ktoré som spáchal, už nie sú moje, ale patria Kristovi. Tento úžasný Boží dar nie som pripravený poprieť, ale chcem ho uznať a priznať.“ (Luther’s Table Talk)
Ale toto si protirečí s celým odkazom Ježiša Krista, že ten kto nerodí dobré ovocie, toho hodia anjeli do pece (do pekla) [3] a s nespočetnými varovaniami, že tí, čo budú páchať hriechy, neuzrú božie kráľovstvo: „Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať.“ (Galaťanom 6,7); „A skutky tela sú zjavné: je to smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné. O tomto vám vopred hovorím, ako som už povedal, že tí, čo robia takéto veci, nedosiahnu Božie kráľovstvo.“ (Galáťanom 5,19-21) Luther a protestanti prekrútili istú pasáž, kde sa sv. Pavol zmieňuje, že zákon (mysl. starý zákon a jeho praktiky) neospravedlňujú [4], ale viera v Ježiša Krista, toto si však bludne protestanti prekrútili na svoj spôsob, myslia tým, že oni nemusia nasledovať Božie prikázania alebo Jeho zákon vôbec a že sa nemusia tak potom vyvarovať hriechu. Toto je ale bludné a odporuje to vôbec Božej spravodlivosti a zosmiešňuje to celé Evanjelium a odkaz Ježiša Krista.
Martin Luther a jeho protestantskí nasledovatelia a protestantské sekty si z vlastnej pýchy prekrútili písmo podľa seba a pre svoju záhubu [5]. Luter taktiež prišiel s falošnou doktrínou „sola scriptura“, ktorá sa sama vyvracia, to pretože „len písmo“ nemôže platiť, keďže posvätný kánon apoštolmi ešte nebol určený za čias apoštolov, ani testne po nich, ale bol slávnostne určený Cirkvou, konkr. pápežom Damasusom v r. 382 v Ríme. Kebyže platí sola scriptura, a nie tradícia a písmo (ako to majú katolíci), tak by bolo vyše 350 rokov obdobia, kedy by kresťania nemali pravej autority, to pretože protestanti za jedinú a konečnú autoritu považujú len písmo a nie výklad Cirkvi, stále a nemenné zjavené pravdy – t. j. dogmy, ústne podanie, tradíciu a písmo. „A tak teda, bratia, stojte pevne a držte sa tradícii, ktoré ste prijali či už slovom a či naším listom.“ [6]
Protestanti sú rebeli a neuznávajú autoritu Cirkvi, a majú byť pre nás, ako Pán povedal, ako pohania alebo mýtnici [7]. Pre spásu musia konvertovať na pravú katolícku vieru a vyznať ju čistú a neporušenú.
Pápež Gregor XVI., Mirari Vos (# 13), 15. august 1832: „Mali by zvážiť svedectvo samotného Krista, že ‘tí, čo nie sú s Kristom, sú proti nemu,’ (Lk 11:23) a že nešťastne rozhadzujú tí, čo s ním nezhromažďujú. Preto ‘bezpochyby naveky zahynú, ak si neuchovajú katolícku vieru celú a neporušenú’.“
Pápež Eugen IV., Florentský koncil, dogmatické Atanázovské vyznanie viery, 1439: „Kto chce byť spasený, musí sa predovšetkým držať katolíckej viery; kto by ju v celosti a neporušiteľnosti nezachovával, bezpochyby naveky zahynie. (…) Ale k večnej spáse je nevyhnutné aj to, aby presvedčene veril vo vtelenie nášho Pána Ježiša Krista.“
Na záver ešte citát z neomylnej apoštolskej konštitúcie pápeža Pavla IV., ktorá deklarovala, že heretik nikdy nemôže byť zvolený za pápeža a že „taká voľba“, ak by k nej došlo by bola „neplatná“ a „nulitná“ [8]; a všimnite si avšak i tuná onen opakujúci sa motív, o tom ako treba pochytať líšky a držať vlkov na uzde, t. j. zamedziť falošným učiteľom, vlkom, aby napádali stádo, či líškam, aby ničili Pánovu vinicu:
„…a aby nás v žiadnej dobe nepostihlo vidieť ohavnosť spustošenia na svätom mieste – o ktorej hovoril prorok Daniel; a v našej túžbe (pokiaľ sme schopní s Božou pomocou a pre záujem našej pastierskej povinnosti) pochytať líšky, ktoré sa zaoberali búraním Pánovej vinice, a držať vlkov na uzde od ovčinca, aby sme sa nezdali ako nemí psi neschopní štekať a nezahynuli so zlými farmármi a neboli prirovnaní k nájomníkovi, …“ Apoštolská konštitúcia pápeža Pavla IV., Cum ex Apostolatus Officio, 15. februára 1559 (Rímske Bullarium zväzok IV. oddiel I, s. 354-357)
Celú bulu v angličtine môžte nájsť tuná: https://vaticancatholic.com/cum-ex-apostolatus-officio-pope-paul-iv/
—
[1] – Dorothy Gaudiose, Prophet of the People , Alba House, NY, NY. p. 33.
[2] – https://youtu.be/wimtUJZHPMY?si=gdnNFJKaNnR2QB7r&t=339
[3] – Matúš 3,10, Matúš 7,19 a Matúš 13,49 (mimo iných).
[4] – Galáťanom 2,12-16 a Rimanom 3,28 – sv. Pavol dáva do porovnania starozákonné praktiky a obrady s vierou v Pána Ježiša Krista, no on ale nevraví, ako to majú protestanti, že človek sa nemá už usilovať a pracovať na svojej spáse. – Jakub 2,26 „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov.“
[5] – 2. Petrov List 3,15-16
[6] – Itaque fratres, state : et tenete traditiones, quas didicistis, sive per sermonem, sive per epistolam nostram. [2. list Solúnčanom 2,14]
[7] – Matúš 18,17
[8] – https://vatikankatolicky.com/nikto-nemoze-sudit-svatu-stolicu/