O neresti hnevu od svätého Alfonza Liguoriho
Prvý bod
Skaza, ktorú onen neobmedzovaný hnev prináša duši
Svätý Hieronym hovorí, že hnev je bránou, ktorou všetky neresti vstupujú do duše. „Omnium vitiorum janua est iracundia“. Hnev privádza ľudí do rozhorčenia, rúhania, činov nespravodlivosti, znevažovania, škandálov a iných neprávostí; lebo vášeň hnevu zatemňuje chápanie a spôsobuje, že sa človek správa ako zviera a blázon. „Caligavit ab indignatione oculus meus“ – Jób 17,7. Moje oko stratilo zrak v dôsledku rozhorčenia. Dávid povedal: „Moje oko je znepokojené hnevom“ – Žalm 30,10. Preto podľa svätého Bonaventúru nahnevaný človek nie je schopný rozlišovať medzi tým, čo je spravodlivé a čo nespravodlivé. „Iratus non potest videre quod justum est, vel injustum“. Jedným slovom, svätý Hieronym hovorí, že hnev zbavuje človeka obozretnosti, rozumovosti a chápania.“
„Ab omni consilio deturpat, ut donee irascitur, insanire credatur“. Preto svätý Jakub hovorí: „človek v hneve nekoná, čo je spravodlivé pred Bohom.“ – Jakub 1,20. Skutky človeka pod vplyvom hnevu nemôžu byť v súlade s Božou spravodlivosťou, a konzekventne onen nemôže byť bez úhony.
Človek, ktorý neobmedzuje pud hnevu, ľahko upadne do nenávisti voči osobe, ktorá bola príčinou jeho zanietenosti. Podľa svätého Augustína nenávisť nie je nič iné ako vytrvalý hnev, „Odium est ira diuturno tempore perseverans“. Preto svätý Tomáš hovorí „hnev je okamžitý, ale nenávisť je pretrvávajúca“. Zdá sa teda, že v tom, v ktorom pretrváva hnev, vládne aj nenávisť. Niektorí však povedia: Ja som hlava domu; musím napraviť svoje deti a služobníkov, a keď to bude potrebné, musím zvýšiť hlas proti neporiadkom, ktorých som svedkom. V odpovedi hovorím: Jedna vec je hnevať sa na brata a druhá vec je hnevať sa na bratov hriech. Hnevať sa na hriech nie je hnev, ale horlivosť; a preto je to nielen zákonné, ale niekedy aj povinnosťou. Ale náš hnev musí byť sprevádzaný opatrnosťou a musí sa zdať, že je namierený proti hriechu, ale nie proti hriešnikovi; lebo ak ten, koho opravujeme, vníma, že k nemu hovoríme vášňou a nenávisťou, oprava bude nerentabilná a dokonca škodlivá. Hnevať sa na bratov hriech je teda určite zákonné. Svätý Augustín hovorí: „Onen sa nehnevá na brata, ktorý sa hnevá na bratov hriech“. Ako povedal Dávid, môžeme sa hnevať bez hriechu. „Keď sa nahneváte, nerobte nič zlé…“ – Žalm 4,5 (Botek). Ale hnevať sa na brata pre hriech, ktorý spáchal, nie je dovolené; pretože podľa svätého Augustína nie je dovolené nenávidieť iných pre ich neresti. „Nec propter vitia (licet) homines odisse“.
Nenávisť so sebou prináša túžbu po pomste; lebo podľa svätého Tomáša je hnev, ak je úplne dobrovoľný, sprevádzaný túžbou po pomste. „Ira est appetitus vindictoe.“ Možno si však poviete: Ak pohorším (ale) nad tam a tým zranením, Boh sa nado mnou zľutuje, pretože mám dôvod na rozhorčenie. Pýtam sa, kto ti povedal, že máš dôvod na pomstu? Hovoríte to vy, ktorých chápanie je zahalené vášňami. Už som povedal, že hnev zatemňuje myseľ a berie nám rozum a pochopenie.
Dokiaľ trvá vášeň hnevu, budete považovať správanie svojho blížneho za veľmi nespravodlivé a neznesiteľné; ale keď pominie tvoj hnev, uvidíš, že jeho čin nebol taký zlý, ako sa ti zdalo. Ale aj keď je zranenie ťažké alebo ešte väčšie, Boh s tebou nebude mať súcit, ak sa budeš snažiť pomstiť. Nie; hovorí: Pomsta za hriechy nepatrí tebe, ale Mne; a keď príde čas, potrestám ich, ako si zaslúžia. „…moja je pomsta i odplata pre čas,…“ – Deuteronómium 32,35 (Botek). Ak sa pohoršuješ nad zranením, ktoré ti spôsobil sused, Boh sa spravodlivo pomstí za všetky zranenia, ktoré máš voči nemu, a najmä za to, že sa mstíš bratovi, o ktorom ti prikázal, aby si mu odpustil. „Kto sa chce pomstiť, ujde sa mu pomsty od Pána… človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý?… Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba človekom, a pritom prosí o zľutovanie u Boha? Veď kto iný môže jeho hriechy uzmieriť? – Kniha Sirachovcová 28, 1,3 a 5. Človek, červ z mäsa, si vyhradzuje hnev a pomstí sa bratovi; (a) odváži sa potom prosiť o milosrdenstvo Boha? A kto, dodáva svätý spisovateľ, môže získať odpustenie za neprávosti takého trúfalého hriešnika? „Qua fronte“ hovorí svätý Augustín, „indulgentiam peccatorem obtinere poterit, qui praecipienti dare veniam non acquiescit“. Ako môže ten, kto neposlúchne onen Boží príkaz odpustiť blížnemu, očakávať od Boha odpustenie svojich vlastných hriechov?
Prosme Pána, aby nás chránil pred podľahnutím akejkoľvek silnej vášni a najmä hnevu. „…nevydávaj ma nehanebnému a bláznivému zmýšľaniu!“ – Kniha Sirachovcová 23,6. Lebo kto sa poddá takejto vášni, vystavuje sa veľkému nebezpečenstvu, že upadne do ťažkého hriechu proti Bohu alebo blížnemu. Koľkí v dôsledku neukočírovaného hnevu vybuchnú do strašných rúhaní proti Bohu alebo Jeho svätým. Ale práve v čase, keď sme v plameni rozhorčenia, je Boh vyzbrojený bičmi. Pán povedal jedného dňa prorokovi Jeremiášovi: „Pán sa ma pýtal toto: „Čo vidíš, Jeremiáš?“ Odpovedal som: „Vidím prút mandľovníka.“ – Jeremiáš 1:11. Pane, vidím prút, ktorý sa pozerá na trest. „Pán sa ma pýtal po druhý raz toto: „Čo vidíš?“ Odpovedal som: „Vidím kypiaci hrniec“ – Jeremiáš 1:13. Vriaci kotol je obraz muža zapáleného hnevom a ohrozeného prútom, teda Božou pomstou. Hľa, skaza, ktorú človeku prináša neovládaný hnev. Zbavuje ho najprv Božej milosti a potom telesného života. „Závisť a hnevlivosť skracujú život“ – Kniha Sirachovcová 30,26. Jób hovorí: „Hnev zabíja blázna a závisť zabíja mladého“ – Jób 5:2. Po celé dni svojho života sú oní ľudia závislí na hneve nešťastní, to pretože sú neustále v búrke. Prejdime však k druhému bodu, v ktorom musím povedať veľa vecí, ktoré vám pomôžu prekonať tento zlozvyk.
Druhý bod
Ako by sme mali potláčať hnev počas príležitostí provokácii, ktoré sa nám udejú
V prvom rade je potrebné vedieť, že nie je možné, aby ľudská slabosť bola uprostred toľkých príležitostí úplne oslobodená od každého hnevu. Nikto, ako hovorí Seneca, nemôže byť úplne oslobodený od tejto vášne. „Iracundia nullum genus hominum excipit“. Všetko naše úsilie musí smerovať k zmierneniu pocitov hnevu, ktoré vyvierajú v duši. Ako sa majú moderovať? Miernosťou. Toto sa nazýva čnosť Baránka – teda milovaná čnosť Ježiša Krista. Pretože ako baránok, bez hnevu či dokonca sťažovania, znášal bolesti svojho umučenia a ukrižovania. „Bude vedený ako ovca na porážku a bude nemý ako baránok pred tým, kto ho strihá, a neotvorí svoje ústa“ – Izaiáš 53,7. Preto nás naučil učiť sa od neho miernosti a pokore srdca. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ – Matúš 11,29.
Oh! akí milí v očiach Boha sú mierni, ktorí sa v pokoji podriaďujú všetkým krížom, nešťastiam, prenasledovaniam a zraneniam! Pokorným je sľúbené Kráľovstvo nebeské. „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.“ – Matúš 5,5. Nazývajú sa Božími deťmi. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ – Matúš 5,9. Niektorí sa chvália svojou miernosťou, ale bez akéhokoľvek dôvodu; lebo sú mierni len k tým, ktorí ich chvália a dávajú im priazeň; ale pre tých, ktorí ich zraňujú alebo kritizujú, sú všetka zúrivosť a pomsta. Čnosť miernosti spočíva v tom, že sme mierni a mierumilovní voči tým, ktorí nás nenávidia a týrajú nás. „Ale ja som za pokoj; no kým ja o ňom hovorím, oni na mňa útočia.“ – Žalm 119:7. Musíme, ako hovorí svätý Pavol, obliecť si útroby milosrdenstva voči všetkým ľuďom a znášať jeden druhého. „Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému.“ – Kolosanom 3,12-13. Želáte si, aby ostatní znášali vaše chyby a odpúšťali vám chyby; mali by ste sa k nim správať rovnakým spôsobom. Kedykoľvek teda dostanete urážku od človeka, ktorý sa na vás hnevá, pamätajte, že „mierna odpoveď láme hnev, ale tvrdé slovo vyvoláva hnev“ – Príslovia 15,1. Istý mních raz prešiel cez kukuričné pole; vybehol majiteľ poľa a hovoril s ním veľmi urážlivým a zraňujúcim jazykom. Mních pokorne odpovedal: Brat, máš pravdu; Urobil som zle; prepáčte mi. Táto odpoveď hospodára tak upokojila, že sa okamžite upokojil a dokonca si želal nasledovať mnícha a vstúpiť do náboženstva. Pyšní využívajú poníženia, ktorých sa im dostáva, na zvýšenie svojej pýchy; ale pokorní a mierni premieňajú pohŕdanie a urážky, ktoré im boli ponúknuté, na príležitosť pokročiť v pokore. „On“, hovorí svätý Bernard,„je pokorný, kto premieňa poníženie na pokoru“.
„Mierny človek,“ hovorí svätý [Ján] Zlatoústy, „je užitočný pre seba i pre druhých“. Pokorní sú sami sebe užitoční; pretože podľa Otca Alvareza čas ponižovania a pohŕdania je pre nich časom zásluh. Preto Ježiš Kristus nazýva svojich učeníkov šťastnými, keď budú hanobení a prenasledovaní. „Blahoslavení ste, keď vás budú hanobiť a prenasledovať“ – Matúš 5,11. Preto svätí vždy túžili byť opovrhovaní, ako bol opovrhovaný Ježiš Kristus. Mierni sú užitoční pre druhých, pretože, ako hovorí ten istý svätý Zlatoústy, nie je nič lepšie vypočítané, aby pritiahlo iných k Bohu, ako vidieť kresťana pokorného a veselého, keď dostane zranenie alebo urážku. „Nihil ita conciliat Domino familiares ut quod illum vident mansuetudine jucundum“. Dôvodom je, že cnosť sa pozná tak, že je skúšaná; a ako sa zlato skúša ohňom, tak sa miernosť ľudí dokazuje ponížením. „Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.“ – Kniha Sirachovcová 2,5. „Môj nard“, hovorí manželka vo chválospeve „vydáva svoju vôňu“ – Pieseň piesní 1,11. Nard je voňavá rastlina, ale šíri svoj pach len vtedy, keď je natrhnutý alebo pomliaždený. V tejto pasáži nám inšpirovaný pisateľ dáva pochopiť, že o človeku nemožno povedať, že je krotký, pokiaľ nie je známe, že šíri vôňu svojej miernosti tým, ak v pokoji a bez hnevu znáša zranenia a urážky. Boh si želá, aby sme boli krotkí aj sami k sebe. Keď sa človek dopustí chyby, Boh si určite želá, aby sa pokoril, aby ľutoval svoj hriech a zamýšľal sa už nikdy do neho neupadnúť; ale nechce, aby bol na seba rozhorčený a ustúpil problémom a rozrušeniam mysle; lebo kým je duša rozrušená, človek nie je schopný konať dobro. „Moje srdce je znepokojené, moja sila ma opustila“ – Žalm 37,11.
Keď teda dostaneme urážku, musíme na sebe „páchať násilie“, aby sme potlačili hnev. Buď odpovedzme pokorne, ako sa odporúča vyššie, alebo buďme ticho; a tak, ako hovorí svätý Izidor, zvíťazíme. „Quamvis quis irritet, tu dissimula, quia tacendo vinces“. Ale ak odpoviete z vášne, ublížite sebe aj ostatným. Ešte horšie by bolo dať nahnevanú odpoveď osobe, ktorá vás opravuje. „Medicanti irascitur“, hovorí svätý Bernard, „qui non irascitur sagittanti“. Niektorí sa nehnevajú, hoci by mali byť rozhorčení na tých, ktorí zraňujú ich duše lichôtkami; a sú plné rozhorčenia voči osobe, ktorá ich kritizuje, aby vyliečila ich nezrovnalosti. Nad človekom, ktorý sa bráni náprave, bol podľa Múdreho vynesený rozsudok záhuby. „Pretože nenávideli poučovanie a nedostali bázeň pred Pánom, ani nepristúpili na moju radu, ale pohŕdali každým mojím karhaním. Preto budú jesť ovocie svojej vlastnej cesty a budú naplnení svojimi vlastnými úskokmi. Veď odvrat nerozumných je ich smrť a bezstarostnosť bláznov je ich záhuba.“ – Príslovia 1,29-32. Blázni považujú za blahobyt oslobodenie od nápravy alebo pohŕdanie napomenutím, ktoré dostávajú; ale taký blahobyt je príčinou ich skazy. Keď sa stretnete s príležitosťou hnevu, musíte byť v prvom rade na pozore, aby ste nedovolili hnevu vstúpiť do vášho srdca. „Neprenáhli sa svojím duchom, aby si sa zlostil“ – Kazateľ 7,9. Niektorí ľudia menia farbu a prepadnú vášni pri každom protirečení; a keď sa hnev dostane, Boh vie, k čomu ich privedie. Preto je potrebné predvídať tieto príležitosti v našich meditáciách a modlitbách; lebo ak nie sme na ne pripravení, bude tak ťažké zadržať hnev, ako dať koňovi uzdu, keď uteká.
Kedykoľvek máme to nešťastie, že dovolíme hnevu vstúpiť do duše, dajme si pozor, aby sme mu nedovolili zostať. Ježiš Kristus hovorí všetkým, ktorí si pamätajú, že brat je voči nim urazený, aby nepredkladali dar, ktorý prinášajú na oltár, bez toho, aby sa najprv zmierili so svojím blížnym. „Choď najprv, aby si sa zmieril so svojím bratom, a potom pridaj svoj dar“ – Matúš 5,24. A ten, kto sa urazil, by sa mal snažiť vykoreniť zo svojho srdca nielen všetok hnev, ale aj každý pocit horkosti voči osobám, ktoré ho urazili. „Nech je od vás odstránená všetka horkosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie so všetkou zlobou“ – Efezským 4,31. Kým hnev pokračuje, riaďte sa Senecovou radou – „Keď sa budeš hnevať, nerob nič, nehovor nič, čo môže hnev diktovať“. Rovnako ako Dávid, buďte ticho a nehovorte, keď cítite, že ste vyrušení. „Bol som znepokojený a nehovoril som“ – Žalm 76,5. Koľkí, keď sú rozhorčení hnevom, hovoria a robia to, čo potom, v chladnejších chvíľach, ľutujú a ospravedlňujú sa tým, že boli vo vášni? Dokiaľ teda hnev trvá, musíme mlčať a zdržať sa robenia alebo odhodlania sa k čomukoľvek; lebo to, čo sa robí v zápale vášne, bude podľa zásady svätého Jakuba nespravodlivé. „Lebo hnev človeka nekoná Božiu spravodlivosť“ – Jakub 1,20. Je tiež potrebné úplne sa zdržať konzultácií s tými, ktorí by mohli podnecovať naše rozhorčenie. „Blahoslavený,“ hovorí Dávid, „je muž, ktorý nekráčal podľa rady bezbožných“ – Žalm 1,1. Tomu, kto je požiadaný o radu, Sirach hovorí: „Ak fúkneš na iskru, vzbĺkne ako oheň, ak však na ňu napľuješ, zadusíš ju. Obidvoje vychádza z tých (istých) úst.“ – Kniha Sirachovcová 28,14. Keď je niekto rozhorčený nad nejakým zranením, ktoré utrpel, môžete ho nabádaním k trpezlivosti uhasiť; ale ak povzbudíte pomstu, môžete zapáliť veľký plameň. Kto sa teda cíti byť akokoľvek zapálený hnevom, nech sa má na pozore pred falošnými priateľmi, ktorí môžu byť nerozvážnym slovom príčinou jeho záhuby.
Držme sa rady apoštola: „Nedaj sa premôcť zlom, ale dobrom premáhaj zlo“ – Rimanom 12,21. Nedaj sa premôcť zlom: nenechaj sa premôcť hriechom. Ak sa hnevom snažíš pomstiť alebo sa rúhaš, premôže ťa hriech. Ale poviete si: Som prirodzene vrúcnej povahy. Milosťou Božou a násilím na sebe budete môcť poraziť svoju prirodzenú povahu. Nepripúšťaj hnev a ovládneš vrúcnosť svojej nálady. Ale vy hovoríte: Neznesiem nespravodlivé zaobchádzanie. Ako odpoveď vám najprv poviem, aby ste si zapamätali, že hnev zatemňuje rozum a bráni nám vidieť veci také, aké sú. „Padol na nich oheň a neuvidia slnka“ – Žalm 57,9. Po druhé, ak odplácate zlo zlom, váš nepriateľ nad vami zvíťazí. „Ak,“ povedal Dávid, „som nepriateľa olúpil a nechal bez pomoci, potom nech ma prenasleduje nepriateľ a nech sa ma zmocní a nech ma zašliape až do zeme a do prachu zrazí moju česť“ – Žalm 7,5-6. Ak odplatím zlo za zlo, moji nepriatelia ma porazia. „Premáhať zlo dobrom“. Odplať každému nepriateľovi dobrým než zlým. „Robte dobro,“ hovorí Ježiš Kristus, „tým, ktorí vás nenávidia“ – Matúš 5,44. Toto je pomsta svätých a svätý Paulinus to nazýva Nebeská pomsta. Touto pomstou získate víťazstvo. A ak by sa niekto z tých, o ktorých Prorok hovorí: „Ako had si ostria jazyky, za perami majú jed vreteníc.“ – Žalm 140,4, spýtal, ako sa môžeš podrobiť takému zraneniu, nech je tvoja odpoveď: „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?“ – Ján 18,11. A potom sa obrátiš k Bohu a povieš: „Onemel som, neotvorím ústa, lebo si to ty urobil“ – Žalm 39,10; lebo je isté, že každý kríž, ktorý ťa postretne, pochádza od Pána. „Dobré veci a zlo, život a smrť, chudoba a bohatstvo sú od Boha“ – Kniha Sirachovcová 11,14. Ak by vám niekto zobral majetok, získajte ho, ak môžete; ale ak nemôžete, povedzte s Jóbom: „Pán dal a Pán vzal“ – Jób 1,21. Istý filozof, ktorý v búrke stratil časť svojho majetku, povedal: „Ak som stratil svoj majetok, nestratím pokoj“. A hovoríte: Ak som stratil svoj majetok, nestratím svoju dušu.
V poriadku, keď sa stretneme s krížmi, prenasledovaniami a zraneniami, obráťme sa k Bohu, ktorý nám prikazuje znášať ich trpezlivo; a tak sa vždy vyhýbame hnevu. „Pamätaj na Božiu bázeň a nehnevaj sa na blížneho!“ – Kniha Sirachovcová 28,8. Pozrime sa na vôľu Božiu, ktorá takto nakladá s vecami pre naše zásluhy, a hnev prestane.
Pozrime sa na ukrižovaného Ježiša a nebudeme mať odvahu sťažovať sa. Svätý Eleazar, keď sa ho jeho manželka pýtala, ako znášal toľko zranení bez toho, aby podľahol hnevu, odpovedal: Obraciam sa k Ježišovi Kristovi, a tak si zachovávam pokoj. Nakoniec sa pozrime na svoje hriechy, za ktoré sme si zaslúžili oveľa väčšie opovrhnutie a trest, a pokojne sa podvolíme všetkému zlu. Svätý Augustín hovorí, že hoci sme niekedy nevinní za zločin, za ktorý sme prenasledovaní, predsa len sme vinní za iné hriechy, ktoré si zasluhujú väčší trest ako ten, ktorý znášame. „Esto non habemus peccatum, quod objicitur; habemus tamen, quod digne in nobis flagelletur“.
Preklad: Kristián Keller, tradicnykatolik.sk