Nasledovné je zaújmavá pasáž zo Summy Teologickej z jej nadstavbovej časti od sv. Tomáša Akvinského. Pojednáva o tom, ako budú súdiť pri súdnom dni ostatní spolu s Kristom:
(Summa Teologická, Nadstavba k III. časti, otázka 89., Kto bude súdiť a kto bude súdený?)
Článok 1. Či budú ľudia súdiť spolu s Kristom?
Námietka 1. Zdá sa, že žiadni ľudia nebudú súdiť s Kristom. Lebo je napísané (Ján 5:22-23): „Otec . . . dal všetok súd Synovi, aby všetci ľudia ctili Syna.“ Preto, atď.Námietka 2. Ďalej, kto súdi, má právomoc nad tým, čo súdi. Teraz tie veci, o ktorých bude musieť byť budúci súd, ako sú ľudské zásluhy a nedostatky, podliehajú jedine Božej autorite. Preto nikto nie je kompetentný tieto veci posudzovať. (…)
Naproti tomu, je napísané (Matúš 19,28): „Aj vy budete sedieť na dvanástich stoliciach a súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ Preto, atď.
Ďalej: „Pán vstúpi do súdu so staršími svojho ľudu“ (Izaiáš 3,14). Preto sa zdá, že aj iní budú súdiť spolu s Kristom.
Odpovedám, že súdiť má niekoľko významov. Najprv sa používa zjednodušene [alebo neformálne – pozn.] ako by to bolo, keď hovoríme o tom, čož dokazuje, že niekto by mal byť súdený. V tomto zmysle sa výraz používa pre určitých ľudí v porovnaní, pokiaľ sa ukazuje, že niektorí si zaslúžia súd tým, že sa porovnávajú s inými; napríklad (Matúš 12,41): „Mužovia z Ninive vystúpia na súde proti tomuto pokoleniu a odsúdia ho.“ Takto povstať v súde je spoločné pre dobrých aj zlých. Po druhé, výraz „súdiť“ sa používa takpovediac ekvivalentne; pretože súhlas s konaním sa považuje za ekvivalent jeho vykonania. Preto tí, ktorí budú súhlasiť s Kristom Sudcom tým, že schvália Jeho rozsudok, budú súdiť. V tomto zmysle bude patriť súd všetkým vyvoleným: preto je napísané (Múdr 3,7-8): „Spravodlivý… bude súdiť národy.“ Po tretie, o osobe sa hovorí, že súdi posudzovateľsky a podľa podobnosti, pretože je podobný sudcovi v tom, že jeho sedadlo* je vyvýšené nad ostatnými: a tak sa hovorí, že posudzovatelia posudzujú. [„Posudzovateľ“ je ten, kto „sedí pri“ sudcovi.] Niektorí hovoria, že dokonalí, ktorým je prisľúbená súdna moc (Matúš 19,28), budú súdiť v tomto zmysle, totiž že budú povýšení na dôstojnosť posudzovateľov, pretože sa na súde objavia nad ostatnými a vyjdú „v ústrety Kristovi do vzduchu“. Ale to zjavne nestačí na splnenie zasľúbenia nášho Pána (Matúš 19,28): „zasadnete a… budete súdiť,“ pretože by sa zdalo, že zo „súdenia“ robí čosi navyše k „sedeniu“. Existuje teda štvrtý spôsob súdenia, ktorý bude kompetentný pre zdokonaľovanie ľudí, podľa toho, že obsahuje nariadenia Božej spravodlivosti, podľa ktorých budú ľudia súdení: tak by sa dalo povedať, že súdi kniha obsahujúca zákon, a preto je napísané (Apokalypsa 20,12): „(Súd zaujal svoje miesto*) a knihy boli otvorené.“ [Slová v zátvorkách nie sú vo Vulgáte. Apokalypsa 20,4 nachádzame: „A videl som tróny, sadli si na ne tí, čo dostali moc súdiť.“] Richard zo Svätého Viktora vysvetľuje toto súdenie týmto spôsobom (De judic. potest.), a preto hovorí: „ Tí, ktorí vytrvajú v Božskej kontemplácii, ktorí každý deň čítajú knihu múdrosti, si takpovediac prepisujú do srdca všetko, čo pochopia jasným pochopením pravdy“; a ďalej: „Čo iné sú srdcia tých, ktorí súdia – božsky poučení o všetkej pravde – než kódex zákona?“ Keďže však súdenie označuje konanie vykonávané nad inou osobou, z toho vyplýva, že správne povedané, súdi ten, kto vynáša rozsudok nad inou osobou. Ale to sa deje dvoma spôsobmi. Najprv svojou vlastnou autoritou: a tá patrí tomu, kto má nadvládu a moc nad ostatnými a ktorej vláde podliehajú tí, čo sú súdení, a preto jemu prináleží vynášať nad nimi súd. V tomto zmysle súdiť patrí jedine Bohu. Po druhé, súdiť znamená oboznámiť ostatných s rozsudkom vyneseným cudzou autoritou, to znamená oznámiť už vynesený rozsudok. Takto budú súdiť dokonalí ľudia, pretože privedú iných k poznaniu Božej spravodlivosti, aby vedeli, čo im patrí pre ich zásluhy, takže práve toto zjavenie spravodlivosti sa nazýva súd. Preto Richard zo Svätého Viktora hovorí (De judic. potest.), že pre „sudcov, ktorí otvoria knihy svojho rozhodnutia v prítomnosti tých, ktorí majú byť súdení, značí, že otvárajú svoje srdcia pre viditeľnosť ostatných pod nimi a že odhaľujú svoje poznanie ohľade čohokoľvek sa týka súdu.“
Odpoveď na prvú námietku. Táto námietka sa týka súdu z autority, ktorá patrí Kristovi samotnému; táto odpoveď platí takisto pre druhú námietku.“
—
Teda vidíme, že súdenie bude prináležiť pri súdnom dni nielen Kristovi, ale aj ostatným spravodlivým v spojení s Kristom.
Pri poslednom súde budú súdiť v zmysle oboznámenia ostatným „už vyneseným rozsudkom“; a i keď toto pojednáva o poslednom súde, princíp súdenia a posudzovania už aj za tohto života je však korelujúci; a taktiež aj spolu s konceptom, že prehrešivci sú už súdení, ak spáchali tuná za života priestupok. Vedia to aj oni sami v sebe:
„Lebo dievky sú hrdé na svoju hanbu a hanebné praktiky a sú zvyknuté vysmievať sa tým, ktorí žijú slušne; lebo „náboženský duch je ohavnosťou pre hriešnikov“ [Sirach 1:25, LXX].“(Skutky Druhého Nikajského koncilu, Zasad. 6., r. 787)
„Čo iné sú srdcia tých, ktorí súdia – božsky poučení o všetkej pravde – než kódex zákona?“ – Richard zo Sv. Viktora
Táto korelácia a tento koncept samozrejme platí aj o heretikoch, ktorí už za tohto života prekrúcajú katolícku pravdu či cirkevné učenie (t. j. že ich možno súdiť už za tohto života, a tiež akoby spolu s Kristom), pápežsky stolec o nich na mnohých miestach hovorí, že sú už súdení:
Druhý Konštantínopolský koncil, 553: „Keďže Pán vyhlasuje, že osoba je už súdená, a apoštol preklína aj anjelov, ak vyučujú niečo iné, ako sme hlásali [Galaťanom 1,8], ako je možné, že i tí najdrzejší môžu tvrdiť, že tieto odsúdenia sa vzťahujú len na tých, ktorí sú stále nažive; nevedia, alebo skôr predstierajú to, že si neuvedomujú, že byť odsúdený anatemizovaný je to isté ako byť oddelený od Boha? Heretik, aj keď nebol formálne odsúdený žiadnym jednotlivcom, v skutočnosti na seba prináša anatému sám, keď sa svojou herézou odrezal od cesty pravdy. Akú odpoveď môžu dať apoštolovi, keď píše: kto je falošný, po tom, čo ho raz alebo dvakrát napomenul, už s ním nič nemaj, vediac, že taký človek je zvrátený a hriešny; je odsúdený sám sebou. [List Títovi 3,10]
Bolo to v duchu tohto textu, keď Cyril svätej pamäti v knihách, ktoré napísal proti Teodorovi, takto vyhlásil: „Či už sú nažive alebo nie, mali by sme sa vyhýbať tým, ktorí sú v zajatí takých strašných chýb. Je nutné sa vyhýbať vždy tomu, čo je škodlivé, a nestarať sa o verejnú mienku, ale radšej uvažovať o tom, čo je milé Bohu“.Heretici sú už súdení, oni zvolávajú rozsudok sami na seba:
Pápež sv. Celestín I., Duchovenstvu a konštantínopolskému ľudu (To the Clergy and People of Constantinople), r. 430 po Kristovi: „Avšak aby sa nezdalo, že rozsudok toho, čo už na seba zvolal božský rozsudok, má čo i len na čas silu, autorita Nášho Apoštolského stolca otvorene stanovila, že na žiadneho biskupa či klerika alebo kresťana akéhokoľvek povolania, ktorý bol zo svojho miesta alebo zo spoločenstva zosadený Nestoriom a jemu podobnými odvtedy, čo [ex quo] začali hlásať herézu, sa nemá pozerať ako na zosadeného alebo exkomunikovaného. Ale všetci títo boli a až doteraz zotrvávajú v Našom spoločenstve, pretože ten, čo sa potácal pri hlásaní takýchto vecí, nemohol nikoho ani zosadiť, ani odstrániť.“
Pápež sv. Celestín hovorí, že heretici Nestória už zvolali na seba božský rozsudok, a teda nemohli po tom, čo začali hlásať oné herézy, zosadzovať a exkomunikovať nikoho: prestali byť biskupmi a úradujúcimi v Cirkvi.
Tu je zopár ďalších citátov, ktoré poukazujú na fakt, že i laici musia v určitých prípadoch posudzovať a súdiť, a to najmä falošných učiteľov.
Svätý Peter Canisius, Summa Doctrinae Christinae (Katechizmus), O svätých rádoch, č. 7, 16. storočie: „…vieru a poslušnosť vďačíme len tým, ktorí sú zákonne ustanovení a poslaní biskupmi a vyznávajú zdravú náuku Cirkvi. Ale pred ostatnými si musíme dávať pozor, ako pred nepriateľmi a škodlivými ľuďmi.“
Komentár: jasne dokazujúc, že v určitých prípadoch musíme súdiť a usudzovať, keď niekto prináša nieto zdravú náuku Cirkvi.Sv. Tomáš Akvinský, Summa Teologicka, II-II., 33. ot., Článok 7., Vyžaduje si príkaz bratskej nápravy, aby oznámeniu predchádzalo súkromné napomenutie? :
„Ale pretože aj pri tajných hriechoch sa môže pripraviť blížnym škoda, preto sa zdá potrebné ďalšie rozlišovanie. Lebo sú niektoré tajné hriechy, ktoré sú blížnemu na škodu, buď telesnú, alebo duchovnú; napríklad ak niekto tajne vyjednáva, ako by sa vydalo mesto nepriateľom, alebo ak kacír tajne odvracia ľudí od viery. A pretože onen, ktorý takto tajne hreší, nielen hreší proti tebe, ale aj proti iným, treba hneď prikročiť k oznámeniu, aby sa zabránilo takej škode; leda ak by snáď niekto pevne mienil, že môže súkromným dohovorom zabrániť takým zlám.“
Komentár: čiže verejné odsúdenie je v mnohých prípadoch nutné, hlavne ak sa jedná o verejne činných heretikoch.
Sv. Robert Bellarmine, De Romano Pontifice, Book II, Chap. 30, ohľadom súdenia tých, ktorí sú heretici: „ … lebo človek nie je viazaný alebo schopný čítať srdcia, ale keď vidia, že niekto je heretik jeho vonkajšími znakmi, súdia ho byť heretikom rýdzo a jednoducho, a odsúdia ho ako heretika.“
Komentár: to jest možno súdiť verejne zjavného heretika.
Pápež Inocent IV., Prvý lyonský koncil, 1245:
„Občianske právo deklaruje, že tých, ktorí majú byť považovaní za heretikov, a mali by podliehať rozsudkom vydaným proti nim, o ktorých sa aj pri nepatrných dôkazoch zistí, že zišli z úsudku a cesty katolíckeho náboženstva.“Komentár: tí, ktorí zišli z úsudku a cesty katolíckeho náboženstva „majú byť považovaní za heretikov“ podľa občianského práva. Tu je však viac:
Kánon 2200.2, Kódex kánonického práva z roku 1917: „Keď došlo k vonkajšiemu porušeniu zákona, na vonkajšom fóre sa predpokladá zlomyseľnosť, kým sa nepreukáže opak.“Komentár k tomuto kánonu od reverenda Erica F. Mackenzieho, A.M., S.T.L., J.C.L., uvádza:
„Samotné spáchanie akéhokoľvek činu, ktorý znamená herézu, napríklad vyhlásenie nejakej doktríny, ktorá je v kontradikcii alebo v rozpore so zjavenou a definovanou dogmou, dáva dostatočný dôvod pre právnu domnienku heretickej skazenosti… Ospravedlňujúce okolnosti musia byť preukázané navonok (vonkajšie fórum) a dôkazné bremeno je na osobe, ktorej konanie viedlo k prisúdeniu kacírstva. Pri absencii takéhoto dôkazu sa predpokladá, že všetky takéto ospravedlnenia neexistujú.“
Záver: teda to, čo sme si vysvetlili hore, poskytnutím rôznych citátov, totálne búra blud mnohých, ktorí tvrdia, že „nemožno súdiť“ a že „nikto nemá právo súdiť“ „hierarchov v cirkvi“.
Kristián Keller, tradicnykatolik.sk
—
citáty aj z vatikankatolicky.com, thumbnail: grok.